TGrasalkovičov palác som zažil, keď bol ešte Pionierskym palácom. Hrali sme tu bábkové divadlo, vedľa cvičili hudobníci, skúšali divadelníci, výtvarníci kreslili portréty podľaVoltairových búst, pri madlách stáli pred veľkými zrkadlami na špičkách baletky, spoza dverí burácala prvá rocková muzika v Bratislave. V záhyboch chodieb a schodísk sme sa hrali na skrývačku.Tajne sme nazreli aj do zadebnenej Tisovej kaplnky.
Z vnútornej výzdoby pôvodného barokového paláca ostali už len pozlátené linky na plafóne, krištáľové lustre a bordové záhyby drapérií na záclonách a oponách, ináč dominovala biela. V cvičkách a papučiach sme sa spúšťali po masívnych zábradliach do šatní a trielili domov. Vypúšťala nás vysoká brána s mosadznou kľučkou. Palác mal presvetlenú, celoročne letnú atmosféru.Cítili sme sa v ňom doma, bol to čas a priestor nášho detstva. Po Prezidentskom paláci sme netúžili.
V obnovenom prezidentskom sídle som bol len raz, už ani neviem, pri akej príležitosti. Ostali mi z neho v pamäti pseudobarokové tapety v tmavých farbách s nápadnými dekoratívnymi vzormi. Vytvárajú v paláci sychravú, súmračnú atmosféru neskorej jesene. Po chodbách blúdia duchovia Jozefa Tisu, Michala Kováča, Rudolfa Schustera, Ivana Gašparoviča,duch slovenského štátu, Komunistickej strany Slovenska, HZDS. Z pražského Hradu sem vanie s Milošom Zemanom aj duch Gustáva Husáka. Samí skúsení politici.
Do tohto priestoru a medzi týchto duchov sa naozaj hodí duch ďalšieho skúseného politika.Michal Kováč by sa konečne mohol spýtať Roberta Fica, prečo neumožnil vyšetriť zavlečenie jeho syna zastupujúcim prezidentským duchom Vladimíra Mečiara, ktorý túži po tom, aby si ho aspoň niekto všimol. Mohli by si urobiť kvíz o scientológii, podebatovať o bankových úrokoch a o tom, či je väčším medzinárodným rizikom Angela Merkelová, François Hollande, alebo David Cameron – tí všetci uznali Kosovo. Alebo sa opýtať, ako je to s Ficovou príchylnosťou k Chavezovi, Castrovi a Lukašenkovi. A Gašparovič by mohol konečne pošepnúť Kováčovi, ako to bolo naozaj s tým starým ujom. Prípadne by si mohli vymieňať skúsenosti s drienkovicou, ukazovať hodinky a rozprávať vtipy o sociálnom cítení.
Ale nebolo by lepšie vpustiť do paláca čerstvý vzduch? Na to síce nestačí len mávanie perutí Dobrého anjela, aj keď dáva ľuďom nádej, že existuje naozajstné sociálne cítenie a že kapitalizmus nemusí byť len dravý a žravý, je to však dobrý predpoklad, lebo dáva prezidentovi ľudskú tvár. Byť dobrým prezidentom znamená predovšetkým odpoveď na otázku, do akej miery bude chrániť suverenitu občana, parlamentnú demokraciu, právny štát, ústavnosť a zákony. Ako sa pričiní o spravodlivosť, o čom naozaj rozhoduje. Či bude pripravený brániť suverenitu štátu, lebo je hlavným veliteľom ozbrojených síl. Či bude mať v prípade krízy silu odolať menšiemu zlu, ktoré sa vždy premieňa na väčšie. Túto pečať vtláča prezident štátu. O tom sa rozhoduje v týchto prezidentských voľbách. Či ostane Prezidentský palác ponurý, alebo doň vstúpi jas.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 13/2014 dňa 24. marca 2014.
