Hľadaj moju tvár
Tento príbeh by sa mohol volať aj od Leny Krassnerovej k Hope Chafetzovej a späť. Prvá sa narodila v roku 1908 v Brooklyne ako dieťa rusko-židovských emigrantov. Od roku 1928 si hovorila romanticky Lenore, v roku 1934 si amerikanizovala meno na Lee Krasner, počas manželstva s Jacksonom Pollockom sa podpisovala na obrazy ako Lenore Pollock. Druhá sa narodila v roku 2002 v románe Johna Updika Hľadaj moju tvár, metamorfovala na americké dievča Hope a v slovenskom preklade jej pribudla prípona -ová.
Tento dlhý úvod nie je náhodný. Vypovedá nielen o kríze a dobrovoľných či vynútených premenách osobných identít v dvadsiatom storočí, ale aj o rozdiele životnej a umeleckej identity. Lebo to, čo máme pred sebou, sú tri veci: život, literárna postava, obraz. Lee Krasnerová patrí do okruhu amerických abstraktných expresionistiek, ktoré sú s výnimkou ruských avantgardistiek okolo Exterovej celkom iste najsilnejším ženským umeleckým zoskupením dvadsiateho storočia a neodmysliteľnou súčasťou svetového výtvarného umenia.
Všetky sprevádza niekoľko emancipačných príbehov, z ktorých ten prvý je zápasom o rovnocenné partnerstvo. Nešlo v nich v nijakom prípade len o komplikované manželstvá s Jacksonom Pollockom, Robertom Motherwellom, Willemom de Kooningom, Saulom Steinbergom či Alfredom Stieglitzom, ale aj o dievčatá, ktoré vykročili z tieňa meštianskych rodín a vopred stanovených rolí, o významné maliarky, kritičky a zasvätené sprievodkyne výtvarným životom tých čias. Sprevádza ich však najmä trojjediný príbeh: ženskej emancipácie v umeleckej sfére, kde ešte Krasnerovej učiteľ a idol učeníckych rokov Hans Hofmann o jej obraze povedal, že je dobrý, lebo „you would not know it was done by a woman“, emancipácie amerického výtvarníctva v štyridsiatych rokoch, keď sa mladí americkí výtvarníci odpútali od európskej avantgardy, ktorú spoznali na štúdiách v Európe alebo prostredníctvom európskych emigrantov v Spojených štátoch – a patrili medzi nich takí výtvarníci ako Duchamp, Mondrian, Tanguy, Zadkine – a emancipácie moderného výtvarného umenia, ktoré sa zo strašidla meštiackeho vkusu stalo po druhej svetovej vojne stelesnením a kánonom umenia dvadsiateho storočia.
Trojjedinosť osudu žien, premien amerického života a zápasu o povahu moderného umenia dvadsiateho storočia priviedla zrejme Johna Udpika k napísaniu románu Hľadaj moju tvár. Možno ho pokojne označiť za transfer výtvarného umenia do románu. Mená a životopisné fakty sú v ňom zmenené, ale jadro ostáva. Lee Krasnerová síce nepochádzala z americkej, ale židovskej meštianskej rodiny, nerobila na sklonku života bilancujúci rozhovor s mladou výtvarnou kritičkou Kathrynou d´Angelo, ale s Michaelom Cannelom, nebola trikrát vydatá za predstaviteľov všetkých amerických výtvarných smerov, ale celý román je rozlúčkou s najslávnejším obdobím americkej kultúry dvadsiateho storočia, keď ešte umenie na seba kládlo univerzálne nároky a nestalo sa výrazom záujmov jednotlivých sociálnych skupín: Boh bol ešte tajomstvom, o homosexualite sa hovorilo potichu a feministky chceli byť ženskými partnerkami mužov.
Updikov román je obrazom premeny americkej spoločnosti posledného polstoročia a zmeny jej vnímavosti a skúsenosti. Jej výsledkom je melancholické vedomie straty.
A Updikov prozaický zápas s výtvarným umením. Jeho až úzkostlivo podrobné portrétne opisy dvoch proti sebe sediacich figúr, ich postáv a tvárí, okolitej krajiny a domácich zátiší akoby chceli jazykom, jeho jemnými výrazovými možnosťami a dobovými zmenami súperiť s maľbou. Updike chce nepriamo sám seba a čitateľa presvedčiť, že on dokáže to, čo nedokáže výtvarné, a osobitne abstraktné umenie: podať presný antropologický obraz toho, čo, ako a v akom prostredí sa udialo.
Akoby chcel Updike ešte raz spolu s Flaubertom povedať: Lee Krasnerová som ja. Je to úctyhodný zápas, trvajúci celý ľudský deň a vyše dvesto prozaických strán. Jedno však nahradiť nemôže – pohľad na obrazy Lee Krasnerovej, Heddy Sterneovej, Joan Mitchellovej, Elaine de Kooningovej, Helen Frankenthalerovej, Georgie O´Keeffeovej a Evy Hesseovej. Ich fascinácia – a je to fascinácia jemnou, ale aj rozjatrenou citlivosťou – je textom a písmom nenapodobiteľná.
Updike napísal román o ženskej, maliarskej a americkej emancipácii. Príbeh obrazov ostal nenaplnený.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 18/2006 dňa 2. mája 2006.
