Pochopiteľnosť
Holokaust zažil po druhej svetovej vojne tri vlny. V prvej, tesne povojnovej, bol nepredstaviteľný samotný fakt likvidácie nevinných ľudí v masovo nevídanom meradle a technicky perfekcionizovaným spôsobom. V druhej, v šesťdesiatych rokoch, dominoval existenciálny rozmer holokaustu, problém viny a trestu – za zabitie aj za prežitie.
Tretej vlne holokaustu, problému zabúdania a erinnerungskultur ako nástroja proti jeho ničivej sile, som sa inštinktívne vyhol. Nechcel som sa podielať na banalizácii holokaustu do mazľavej podoby gýča. Odradzovala ma výlučnosť témy, jej deklarovaná neporovnateľnosť, o ktorej sa hovorilo napriek skúsenosti gulagu a masových hrobov v najrozličnejších končinách sveta, ktoré ani nie tak kvantitou, ale zvrátenou vynaliezavosťou prekonali aj holokaust. Nechcelo sa mi pomeriavať – zdesenie a panika sa ma zmocňujú bez ohľadu na čísla a ešte stále som nedospel do bodu, v ktorom by som si chcel sprítomniť starého otca, kráčajúceho do plynu.
Obišiel ma aj Imre Kertész. Až do náhodnej chvíle, ktorá mi na berlínsky seminár o Kunderovi a Tatarkovi priviala Marion Doublet z Paríža. Chcela namiesto Tatarku porovnávať Kunderu s Kertészom a na moju prekvapenú otázku, prečo práve tých dvoch, odpovedala, že také dostala zadanie. Nechápal som, prečo by mal ísť niekto z Paríža akurát do Berlína kvôli Kertészovi a Kunderovi. Vedel som si to predstaviť len tak, že parížskemu profesorovi sa stredná Európa spája akýmsi pre mňa nejasným spôsobom práve s Berlínom, Kunderom a Kertészom.
Ona ani ja nevieme po maďarsky, ja neviem po francúzsky, ona po slovensky, a tak si prostredníctvom nemčiny prekladáme názvy Kertészových románov. V polovici semestra sme sa akýmsi račím cúvaním dopracovali od Felszamolas (ten tenký román sa volá po slovensky Likvidácia) cez Kaddiš za nenarodené dieťa po Kertészovu prvú knihu Bezosudovosť. Bezosudovosť je iritujúci román. Rozprávač, pätnásťročný budapeštiansky chlapec so životnou a spisovateľskou skúsenosťou Imre Kertésza, ho rozpráva asi tak, ako hovorí Nataša Rostovová vo Vojne a mieri o opere. Naivne, teda bezprostredne a prirodzene, z perspektívy človeka, ktorý nevie nič o pravidlách toho, čo my už poznáme. Je to maniera, ktorú skúša Kertész na čitateľovi až do postupnej neznesiteľnosti.
V románe je najčastejším slovným spojením „je to pochopiteľné“. Pochopiteľný je nezúčastnený štýl úradného protokolu, v ktorom sa nič nedeje, nezažíva, necíti, nebolí, len registruje. Pochopiteľné je, že niekoho odvlečú do pracovného tábora a odtiaľ do Mauthausenu, odkiaľ sa nevráti. Že niekoho vytiahnu z autobusu, navravia mu, že pôjde na práce do Nemecka a vyložia pred bránami Osvienčimu. Že ho zaradia do jedného z dvoch radov, z ktorých ten druhý vedie do plynu, a že o jeho osude či bezosudovosti sa rozhodne v okamihu, keď nič netušiaci pätnásťročný chlapec poslúchne šepkanú radu, aby pri sortírovaní povedal, že má šestnásť rokov, čo rozhodne o jeho bytí a nebytí.
V tom románe je pochopiteľné, ako z chlapca postupne, v stave akejsi levitácie medzi životom a smrťou odchádza vôľa aj telo a nevedno, ako sa uchová pri živote, vráti sa domov, kde naňho nikto nečaká, lebo veď život šiel medzitým ďalej. A je to práve táto pochopiteľnosť, čo na románe irituje, či, presnejšie povedané, ktorou Kertész vedome irituje svojho čitateľa.
Imre Kertész píše iba raz, celkom na konci, o základnom pocite čohosi, čo sa v koncentrákoch „podobalo na šťastie“, o pocite „šťastia v prestávke medzi mukami“, čo nebolo možno ani natoľko šťastím z prežitia ako zo žitia. Tento pocit šťastia sa spája s čímsi podstatným: holokaust u Kertésza stráca výlučnosť a nadobúda univerzálnosť. Kertész rozkladá to, čo je vo svojej totálnosti nepredstaviteľné, na rad „krôčikov“ a odpovedá na otázku, ako je možné prijať to, čo je naraz a vcelku neznesiteľné. Píše o tom, ako sa nepredstaviteľné a hrozné rozkladá radom drobných posunov na pochopiteľné, a dokonca nejakým zvrhlým spôsobom prijateľné.
A to už poznáme z vlastnej skúsenosti: každodenné „krôčiky“, ktorými sa to, čo bolo včera pre nás neznesiteľné a neprijateľné, stáva nebadateľnými posunmi znesiteľným a prijateľným. Imre Kertész nám vlastne hovorí, ako sme schopní krok za krokom opúšťať sami seba. Ako je dôležité neurobiť prvý, nebadaný krôčik na ceste k hroznému, desnému, nepredstaviteľnému, ak sa nechceme dožiť bezosudovosti, ale byť slobodní a osudmi my sami.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 25/2006 dňa 19. júna 2006.
