Európski politici radi zdôvodňujú nové návrhy zmlúv a právnych noriem tvorených v Bruseli a následne zasielaných do členských krajín na „implementáciu“ tým, že občania v Európskej únii chcú „viac Európy.“ Nečakanú odpoveď im však dali práve občania prostredníctvom prieskumu verejnej mienky, ktorý si vo všetkých členských krajinách únie dáva vypracovávať Európska komisia.
Výsledky prieskumu verejnej mienky Eurobarometer Európsku komisiu (EK) tak šokovali, že najprv niekoľko týždňov odkladala publikovanie ich výsledkov, aby sa nakoniec rozhodla veľmi diskrétne publikovať aspoň niektoré čísla. Aký to rozdiel v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi, keď EK ponúkala politickým analytikom zo všetkých členských krajín EÚ možnosť analyzovať kompletné výsledky Eurobarometra a snažila sa o maximálnu medializáciu ich analýz. Ale to bolo v časoch, keď výsledky prieskumov verejnej mienky hrali eurointegračným politikom a bruselským úradníkom do karát.
Tentoraz sa však o výraznú medializáciu výsledkov Eurobarometrapostaral niekto, od koho to v EK asi málokto čakal. Jeden z najhlasnejších aktuálnych kritikov EÚ a európskej integrácie, britský poslanec Európskeho parlamentu (EP) Nigel Farage, ich prezentoval priamo na pôde EP ako reakciu na prejav predsedu EK Josého Manuela Barrosa o stave únie.
Šok z eurobarometra a grécky nevďak
Čo vlastne prieskum Eurobarometer, realizovaný na jar roku 2010, ukázal? Napríklad to, že podpora pre členstvo v EÚ klesla v celoeurópskom priemere oproti prieskumu uskutočnenému na jeseň roku 2009 o štyri percentuálne body, čo znamená, že členstvo svojej krajiny v EÚ považovala za dobrú vec na jar 2010 menej ako polovica respondentov zo všetkých členských krajín EÚ (presne 49%). Naopak, počet tých, ktorí si myslia, že členstvo v EÚ je zlá vec, vzrástol na 18%, čo je o tri percentuálne body viac ako na jeseň 2009.
Paradoxne, najväčší pokles počtu ľudí, ktorí považujú členstvo v EÚ za dobrú vec, nastal v Grécku. Na jar 2010 tam členstvo v EÚ považovalo za dobrú vec iba 44% občanov, čo bolo o sedemnásť percentuálnych bodov menej ako na jeseň 2009, a to napriek tomu, že to bola práve EÚ, ktorá sa najviac snažila zachrániť Grécko pred hrozbou štátneho bankrotu, ktorú si Grécko privodilo samo svojou nezodpovednou rozpočtovou politikou.
Nadšenie z EÚ však vychladlo aj v jednom z „motorov“ európskej integrácie, v Nemecku, kde na jar 2010 považovala členstvo v EÚ za dobrú vec iba presná polovica občanov, čo bolo o desať percentuálnych bodov menej ako na jeseň 2009. A Nigel Farage nezabudol Barrosovi pripomenúť, že aj v jeho rodnom Portugalsku klesol počet ľudí, ktorí členstvo v EÚ považujú za dobrú vec, a to o deväť percentuálnych bodov na 43%, čo je výrazne menej ako európsky priemer.
Výrazný pokles nadšenia z EÚ neobišiel ani Slovensko, ktoré v minulosti patrilo medzi krajiny s najvyšším percentom obyvateľov, ktorí členstvo v únii považovali za dobrú vec. Na jar 2010 bolo u nás ešte stále nadpriemerných 59% občanov, ktorí si myslia, že členstvo ich krajiny v EÚ je dobrá vec, ale v porovnaní s jeseňou 2009 to je o deväť percentuálnych bodov menej.
Mimochodom, vo Veľkej Británii nebol v uvedenom období zaznamenaný taký výrazný prepad pozitívneho hodnotenia členstva v EÚ, ale to asi iba preto, že v Británii je skeptické hodnotenie členstva krajiny v EÚ dlhodobým javom. Kým na jar 2010 členstvo Veľkej Británie v EÚ považovalo za dobrú vec iba 29% občanov, na jeseň 2009 to tak hodnotilo 30% občanov.
Protichodné motivácie
Podobný vývoj v názoroch Európanov bol zaznamenaný aj v prípade vnímania výhod plynúcich z členstva v EÚ, aj keď v tomto prípade je stále ešte väčšina (53%) občanov krajín EÚ, ktorí si myslia, že ich krajina profitovala z členstva v únii (čo je tiež pokles o štyri percentuálne body v porovnaní s jeseňou 2009), kým 35% občanov EÚ si myslí, že ich krajina neprofitovala z členstva (nárast o štyri percentuálne body).
Aj v tomto prípade medzi krajinami s najvýraznejším poklesom pozitívneho hodnotenia EÚ v porovnaní s jeseňou 2009 boli Grécko (61%, pokles o desať percentuálnych bodov) a Nemecko (48%, pokles o deväť percentuálnych bodov). Aj keď dôvody, prečo pocit, že ich krajina profitovala z členstva v EÚ, klesol tak výrazne v týchto dvoch krajinách, sú zrejme presne opačné.
Prieskum verejnej mienky sa totiž uskutočnil krátko po tom, čo sa Grécko dohodlo s EÚ a Medzinárodným menovým fondom na pôžičke vo výške 110 miliárd eur, ktorá mala túto krajinu (aspoň dočasne) zachrániť pred štátnym bankrotom. A kým Gréci mali zrejme pocit, že ich EÚ nezachraňuje pred dôsledkami ich vlastného zlyhania dostatočne rýchlo a bez podmienok (napr. zmrazenie platov vo verejnom sektore a znižovanie sociálnych dávok a štátom vyplácaných dôchodkov), tak v Nemecku začal čoraz viac narastať pocit, že Nemci už aj bez príspevku do záchranného balíčka zaplatili do spoločnej pokladnice európskej regionálnej politiky a Spoločnej poľnohospodárskej politiky viac ako dosť.
Pritom práve Grécko z fondov EÚ počas uplynulých troch desaťročí čerpalo najviac zo všetkých členských krajín. S jedlom rastie chuť a Gréci zrejme začali mať pocit, že dostávať nejakú finančnú pomoc z Bruselu (v skutočnosti z Berlína, Londýna, Paríža, …) je ich základné ľudské právo. A keď členské štáty nechcú (resp. váhajú) poskytnúť ďalšie miliardy do bezodnej gréckej pokladnice, podľa Grékov už únia prestáva plniť svoju funkciu.
Viac EÚ = menej subsidiarity
Problémy Grécka a finančná pomoc EÚ na jeho záchranu spôsobili, že debata o európskej integrácii sa začala takmer výlučne točiť okolo tzv. solidarity. Ako keby solidarita bola alfou a omegou (písmená gréckej abecedy sú v tomto prípade viac ako symbolické) európskej integrácie.
EÚ by určite pomohlo, keby začala dôsledne uplatňovať princíp subsidiarity, ku ktorému sa síce v mnohých dokumentoch hlási, ale v praxi robí presný opak. Zacitujme Pápeža Piusa XI., ktorý v encyklike Quadragesimo anno z roku 1931 charakterizuje subsidiaritu nasledovne: „Nie je dovolené odňať jednotlivcom a zveriť spoločenstvu to, čo môže vykonať vlastnými silami a vlastnou usilovnosťou. Súčasne je nesprávne preniesť na vyššie a väčšie spoločenstvá to, čo sa dá realizovať v menších a nižšie postavených spoločenstvách. Všetko toto znamená škodu a narúša spoločenský poriadok. Akákoľvek činnosť každej spoločnosti je svojou podstatou a povahou subsidiárna; má napomáhať členom spoločenského združenia, a nie ich zničiť a pohltiť.“
To, čo sa v EÚ deje posledných približne dvadsať rokov, sa dosť odchyľuje nielen od princípu subsidiarity, ale aj od pôvodných myšlienok napredovania prostredníctvom odstraňovania bariér, ktoré Európu rozdeľujú. Miesto toho kráčame cestou byrokraticko-direktívneho ekosocializmu bez riadnej demokratickej kontroly. Odtrhnutosť od reality ukázali i posledné požiadavky Európskeho parlamentu na zvýšenie výdavkov únie na budúci rok o takmer 6% v čase, keď všetky členské krajiny EÚ škrtajú výdavky, aby znížili rozpočtové deficity. Ešte aj umiernenejší politik než je Nigel Farage, britský konzervatívec a minister pre európske záležitosti David Lidington túto požiadavku označil za „nehanebnú“.
Výsledkom je názor občanov krajín únie, z ktorých na jar 2010 dôverovalo EÚ iba 42% a nedôverovalo až 47%. Pritom ešte na jeseň 2009 bola situácia opačná, keď EÚ dôverovalo 48% a nedôverovalo 40% občanov zo všetkých 27 členských štátov. Najvyššia miera nedôvery k EÚ bola pritom vo Veľkej Británii (68%), Grécku (56%), Nemecku (54%), Rakúsku (52%) a Francúzsku (51%). Medzi piatimi krajinami s najvyššou mierou nedôvery sú tri najväčšie krajiny EÚ, vrátane dvoch „motorov“ európskej integrácie. Európski politici by sa nad týmito výsledkami prieskumu verejnej mienky mali vážne zamyslieť. Aby sa ich „viac Európy“ onedlho nezmenilo na občianske „dosť bolo Európy“.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2010.
