O komunistickom experimente menom Pražská jar už toho bolo napísané mnoho. Napriek tomu sa neustále teší vysokému záujmu postsocialistických populistov, teda i širokej verejnosti a hlbokému mlčaniu potenciálnych kritikov.
Z mýtov okolo diania v roku 1968 sa vytvorilo pseudopolitické zázemie, silné svojou nostalgiou, prosté svojím výkladom a návykové svojím politickým potenciálom. Prečo nie. Je vďačným prostredím na hľadanie slovenských politických hrdinov, univerzálnych politických odkazov a v neposlednom rade lacnej popularity. Samozrejme, ak nám nevadí loviť ju v kalných vodách.
Ozveny destalinizácie
Nastoľovanie socializmu s ľudskou tvárou môžeme jednoznačne, pri rešpektovaní jeho špecifík a časového omeškania, zaradiť do rodiny procesov postupnej destalinizácie východného bloku. Spájajúcim príznakom je napríklad použitie tzv. Chruščovovho vzorca. Chruščovova kritika Stalina predstavovala najschodnejší variant ako priznať väčšinu najviditeľnejších zločinov a nedostatkov pri budovaní socializmu, ale pritom neohroziť princípy samotného zriadenia. Jednoducho sa vytvoril pojem „kult osobnosti“, našiel sa jeho predstaviteľ a k jeho obetiam bol priradený najprv samotný socializmus, ktorý táto diabolská osoba zneužila a zdeformovala. Pracovný postup oficiálneho, ale prísne selektívneho odhaľovania zločinov (či „antihumánnych deformácií“ ako obdobie 1950-54 nazval sám Dubček), sa u nás začal ešte pod patronátom Antonína Novotného. Vzorec sa úspešne aplikoval napríklad v procese rehabilitácií politických väzňov a je obzvlášť výrazný v samotnej Pražskej jari. Tá z tohto myšlienkového kvasu ťažila najúspešnejšie. Pre jeho široký úspech na verejnosti, pre jeho úprimný výzor (ľudskú tvár?) a predovšetkým pre jeho pevné mantinely prísnej účelovosti.
Akčný program pasívnych reforiem
Či sa nám to páči, alebo nie, Pražská jar, už pre svoje genetické zázemie a ideologické povedomie jej strojcov, nikdy nemala ambíciu hľadať akúsi tretiu cestu, alebo slobodný socializmus. Bola len komunistickou snahou revitalizovať zriadenie, ktoré sa zmieta v ťažkej ideologickej kríze poststalinizmu a reagovala tak na spoločenské posuny prítomné v celej sovietskej zóne.
Pri analýze možností i hraníc komunistického experimentovania s ľudskými tvárami je nutné venovať sa predovšetkým Akčnému programu KSČ. Akčný program bol kompromisom vo vnútri KSČ, určujúci politický priestor na uplatnenie reforiem, či ak chceme liberalizácie spoločnosti. Kľúčovým dokumentom je aj z hľadiska štúdia politického profilu Alexandra Dubčeka. Nielen preto, že v ÚV KSČ bol predstaviteľom centristov, teda názorového stredu, ale i preto, že celé svoje politické smerovanie ukotvil práve v Akčnom programe. Napriek tomu, že sa na jeho vypracovaní sám autorsky nepodieľal, prijal ho a na jeho princípoch stál minimálne do roku 1989, ak nie ešte dlhšie.
Akčný program bol schválený 5. apríla 1968, no teoreticky bol pripravený ešte pred rokom 1967. Len možnostiam zmeny politického systému sa oficiálne venovala expertná skupina z Československej akadémie vied už od roku 1963, ekonomickej reforme obdobne. Spočiatku bol Akčný program koncipovaný a prezentovaný ako otvorený priestor, nebrániaci sa prípadným zmenám za pochodu. No už mesiac po jeho schválení sa uzatvára a je deklarovaný ako ucelený a konečný návod všetkých reforiem. Na uzavretí Akčného programu sa nepodpísal ani tak tlak Kremľa, ale súbežná prekvapivo prudká emancipácia verejnosti. Práve verejnosť nelimitovaná potrebou udržiavať systém, ktorý reformátorov vyniesol na ich mocenské pozície, vo svojich prodemokratických postojoch rýchlo a nevedomky prekročila rámec prípustnej liberalizácie. Už počas schvaľovania Akčného programu prebiehali o ňom vo verejnosti búrlivé diskusie a vkladali sa doň čoraz väčšie očakávania. Preto bol Akčný program v čase svojho prijatia už pre rozbehnutú spoločnosť skrátka neakceptovateľný. Nie je dôvod sa tomu čudovať.
Nie sú slová ako slová
Text dokumentu sa síce len tak blyští pojmami ako humanizmus, spravodlivosť, sloboda, demokracia a právo, ale stále sú to len slová. Slová používané komunistickou elitou obmedzenou ako ideologicky, tak i jednoduchým pravidlom, nekopať do rebríka, na ktorom stojíme.
Akčný program mal ambíciu obsiahnuť v sebe všetky oblasti spoločenského života. Neobmedzil sa len na vnútropolitické otázky, ale konkrétne riešil problematiku hospodárstva, vzdelania, kultúry, umenia atď. Nedá sa mu uprieť skromná distribúcia prvkov slobody do všetkých uvedených oblastí, ale zároveň sa nedá neprehliadnuť úzkostlivé stanovenie hraníc, kde pomyseľná sloboda končí a ešte úzkostlivejšie zdôrazňovanie vedúcej úlohy strany v každej z týchto oblastí. Citácia pre ilustráciu: „Strana bude strážiť a zabezpečovať ako slobodu umeleckej tvorby, tak právo na sprístupnenie umeleckých diel … Komunistická strana sa však nemôže vzdať svojej inšpirujúcej úlohy, snahy, aby i umelecká tvorba účinne pomáhala formovať socialistického človeka…“ Čo nám z toho vychádza? Sloboda umeleckej tvorby má byť strážená a zabezpečovaná KSČ, má byť inšpirovaná KSČ, ale predovšetkým má byť nástrojom na formovanie socialistického človeka. Toľko k slobode umeleckej tvorby. Samotný fakt, že sa štátostrana nechce reálne stiahnuť z oblasti, kde v slobodnej spoločnosti miesto nemá, že sa naopak do tejto oblasti snaží vtlačiť svoje predstavy a pretvoriť si ju na nástroj upevňovania vlastnej moci jasne dokazuje, čo znamenalo slovo sloboda v komunistickom reformnom slovníku. A jasne deklaruje, prečo umelcov v dobovom Československu príliš nenadchla.
Ďalšou ukážkou významovo pomýleného slovníka komunistických reformátorov je poňatie ľudských práv. „Politika strany nesmie viesť k tomu, aby občania nekomunisti (evidentne zvláštna kategória spoločnosti) mali pocit, že sú vo svojich právach a slobodách úlohou strany obmedzovaní, ale naopak, v činnosti strany videli záruku svojich práv, slobôd a záujmov.“ Táto definícia nielen celý Akčný program a celú reformnú prax úspešne kvalifikuje do rodiny všetkých totalitných dokumentov našej minulosti. Špeciálne vyzdvihnutie nestraníkov a garantovanie ich slobody činnosťou strany (načo živiť fámy o nejakej Ústave a ústavnosti) sa za prevratne liberálne, či nebodaj demokratické, považovať naozaj nedalo vtedy a nedá ani dnes.
Samotné zúfalé trvanie na vedúcej úlohe strany v spoločnosti, teda odmietnutie čo len minimálneho náznaku plurality, zamieňanie občianskeho princípu za princíp stranícky racionálne znemožňuje komunistickým reformám priznať punc demokratickosti. Celý experiment sa tak už vo svojom počiatku odsúdil na zánik aj bez ohľadu na zahraničnopolitické faktory.
Koniec namiesto začiatku
Koniec experimentu ako reformovať nereformovateľné nakoniec prišiel s vojskami Varšavskej zmluvy. Tanky zadupali do zeme ako nadšenú prodemokratickú spoločnosť, tak i komunistických reformátorov. Paradoxne práve okupačné vojská ušetrili predstaviteľov socializmu s ľudskou tvárou nutnej konfrontácie s očakávaniami spoločnosti, ku ktorej sa už od júna otvorene schyľovalo. Navyše, vďaka mrazivej normalizácii revitalizačná kúra komunistických ľudských tvárí splynula s prodemokratickými pohybmi verejnosti. Túto mýtotvornú ilúziu v ponovembrových časoch reformátori vďačne a účelovo podporovali (Nie je jednoduché hodnotiť, či zaradenie odstavených komunistov do Novembra bola dobová nutnosť alebo zlyhanie.) Zabudnutím, či len nezdôrazňovaním nehodiacich sa faktov bola vytvorená umelá kontinuita rokov 1968 a 1989, dôsledkom čoho oba roky čosi získali. Doba roku 1968 nadobudla punc demokracie a vývoj po roku 1989 pachuť komunizmu, ktorého sa ešte dlho bude zbavovať. A posledné dva roky je viac než jasné, že sa ťažko kráča k demokracii, ak sa nám komunizmus lepí na päty.
Autor je historik, člen OKS.
Článok bol uverejnený v Konzervatívnych listoch 07-08/2008.
