Regionálna integrácia môže byť trhová alebo politická. Trhová integrácia je nielen efektívna, ale tiež oslobodzujúca. Vyžaduje si odstránenie medzištátnych prekážok pre trh, presun kapitálu, migráciu a výmenu informácií. Vlády sa dohodnú na obmedzení svojho zasahovania do trhu a poskytnú tak svojim občanom viac slobody. Trhová integrácia je nepochybne prospešná. Naproti tomu, politická integrácia je iba iný výraz pre politickú centralizáciu.
Hromadenie politickej sily dáva politikom, byrokratom a aktivistickým sudcom – štátu – viac moci nad svojimi občanmi. Existujú pre to dva hlavné dôvody. Po prvé, ak je politika centralizovaná, občania majú väčší problém ujsť pred nadmerným zdanením a reguláciou. Ak je spôsob úniku zablokovaný, daňové a regulačné bremeno sa zvyšuje. Po druhé, ak sú politické stratégie zosúlaďované na jednej centrálnej úrovni, občania nemajú možnosť porovnávať výkon ich vlády so susednou vládou. A keďže náklady občanov na politickú informovanosť stúpajú, stráca sa i ich kontrola nad svojou vládou.
Väzba medzi trhovou a politickou integráciou
I keď sú trhová integrácia a politická integrácia veľmi rozdielne a v istých aspektoch protichodné, v dvoch veciach sú spojené.
V prvom rade, ak sa vlády dohodnú na zakázaní obchodných bariér, ich dohoda musí byť vynútiteľná. To si môže vyžiadať medzinárodnú inštitúciu. Vynútiteľnosť môže byť ponechaná i na národné súdy a ktokoľvek poškodený obchodnou prekážkou je oprávnený podať žalobu. Napriek tomu jednotliví občania alebo spoločnosti neinternalizujú plnú škodu z dôvodu obchodných obmedzení. Bolo by preto nápomocné mať k dispozícii nezávislého verejného žalobcu a ako najnezávislejší žalobca sa javí ten nadnárodný. Ak sudcovia národných súdov nie sú dostatočne nezávislí od vlád či politikov, ktorí ich vybrali, môže to byť dostatočný dôvod pre medzinárodný súd alebo arbitráž. Ba čo viac, zmluvné strany si môžu priať zriadiť medzinárodný sekretariát, ktorého úlohou bude realizovanie ich rozhodnutí. Avšak, ak raz udelia nezávislé rozhodovacie práva tejto inštitúcii, úradníci pracujúci v tejto inštitúcii použijú svoju moc, aby sa umocnila politická integrácia.
Druhé prepojenie súvisí s tým, že s medzinárodnou integráciou trhov stúpa aj súperenie konceptov medzinárodných politík. Trhy reagujú silnejšie na chyby národných politík v oblasti monetárnej a fiškálnej či regulačnej. Aby znovu získali moc nad trhom, politici členských štátov prijímajú rozhodnutia kolektívne – dohodou. Integrácia medzinárodného trhu smeruje národné vlády rovno do rúk byrokratov a sudcov. Výsledkom je centralizácia monetárnych, fiškálnych a regulačných politík bez ohľadu na to, či si to voliči žiadajú alebo nie.
Medzinárodné organizácie sú vzdialené prianiam a kontrole voličov. Kvôli dlhému reťazcu delegovania, veľkým nákladom na informácie (vrátane jazykových bariér) a čírej vzdialenosti, problém primárneho zástupcu je značný.
Rôznorodosť
Z pohľadu klasického liberalizmu, politická centralizácia ignoruje rozdielnosti v preferenciách. Klasický liberál rešpektuje individuálne preferencie a chce, aby boli uspokojené do najväčšej možnej miery. Najviac decentralizovaný systém rozhodovania je trh. Rozdiely v preferenciách a potrebách sú však i na úrovni verejného rozhodovania. Potreba po verejných statkoch a službách a ponuka dobrovoľných transferov závisí od úrovne príjmov, lokálnych podmienok a sociálnych tradícií, ktoré formujú miestne preferencie. Názor, že medzinárodné (alebo regionálne) rozdiely v zdanení, dotáciách a reguláciách deformujú súťaživosť a sú nezlučiteľné s efektívnou alokáciou zdrojov, je mylný. Ak sú rozdielne preferencie, rozdielne sú aj optimálne politické postupy. Potláčanie týchto rozdielov je neefektívne. Preferencie občanov sú súčasťou rázu krajiny a spoluurčujú jej komparatívnu výhodu.
Liberálnejšie krajiny sú často obviňované z nacionalizmu alebo sebectva. To je taktiež nepochopenie odlišných preferencií. Nacionalista je obdivovateľom štátu, v jeho prípade národného štátu. Klasický liberál nedôveruje štátu. Nacionalista je proti centralizácii na nadnárodnej úrovni, no víta ju na úrovni národného štátu. Klasický liberál je konzistentný vo svojom volaní po decentralizácii. Zároveň si praje preniesť kompetencie z národnej na regionálnu a z tej zase na lokálnu úroveň. Alternatívou k integrácii nie je národný štát, ale decentralizácia. Nacionalista je hrdý na svoju vlastnú krajinu a myslí si, že je lepšia ako iné. Klasický liberál nemusí byť hrdý na nič. Krajiny mu môžu byť ľahostajné, alebo môže preferovať cudziu krajinu. No trvá na tom, že jednotlivci a skupiny jednotlivcov sú rozdielne a že každá z nich by mala mať možnosť sledovať svoje vlastné ciele. Nacionalista chce, aby jeho krajina nad inými krajinami prevládla, zožnúc svoj podiel na úkor ostatných. Klasický liberál sa zameria na „Paretovo optimum,“ ktoré urobí aspoň jednu osobu ziskovou, no žiadna nestratí. Nie je sebecké sledovať vlastné ciele bez zaťažovania ostatných. Ak ľudia majú rozdielne preferencie, nie je altruistické nútiť ich byť pod jedným jarmom. Ako Európa práve zisťuje, uniformita je recept na nevôľu, nie na vzájomné pochopenie medzi ľuďmi.
Medzinárodné externé efekty
Hlavné nepochopenie medzinárodných externalít, ktoré by mali byť internalizované, sa týka zamieňania vzájomnej závislosti prostredníctvom trhu a netrhovej vzájomnej závislosti. Iba netrhová vzájomná závislosť, podobne ako nadnárodné znečistenie, si vyžaduje medzinárodné konanie. Netrhové externality by mali byť internalizované formou medzinárodných rokovaní a dohoda by následne mala byť monitorovaná a vynucovaná nejakou medzinárodnou organizáciou.
Skutočným problémom je netrhová vzájomná závislosť, hoci nie všetky netrhové externality vedú k neefektívnosti. Obrana je príkladom, keď medzinárodné externality relevantné i z Paretovho pohľadu oprávňujú politickú integráciu. Jestvujú ďalšie príklady externalít, ako je znečistenie oceánu a vzduchu, vlastnícke práva pre oceánsky rybolov, zásady konkurencie, propagácia základného výskumu, prevencia epidemických chorôb, boj proti medzinárodnému zločinu a terorizmu a do istého rozsahu i rozvojová pomoc. Vo všetkých týchto sférach sú externality celosvetové a európske riešenia budú podľa všetkého neadekvátne. Kdekoľvek je to možné, svetové organizácie (OSN, WHO, Interpol a iné), alebo aspoň spoločné inštitúcie rovnako zmýšľajúcich priemyselných krajín (OECD) by sa, v princípe, javili ako vhodnejšie.
Aby sme sa vyhli neprimeranej koncentrácii politickej moci a centralizačnej dynamike, je zároveň dôležité mať k dispozícii značné množstvo rozdielnych medzinárodných organizácií, ktoré sa špecializujú vo svojej oblasti, sú rozdielne v skladbe svojich členov odrážajúc tak rozsah danej externality.
Výhľad do budúcna
Udalosti posledných dvoch rokov sa môžu ukázať ako míľnik v histórii Európskej únie. Dlhová kríza a nekončiaca politika bailoutov rozptýlili ilúzie mnohých Európanov. Daňovníci v severnej časti eurozóny protestujú a tí mimo nej už nemajú ochotu do nej vstúpiť. Občania prosperujúcejších krajín boli vždy ochotní poskytnúť pomoc chudobnejším členským štátom prostredníctvom štrukturálnych fondov, poľnohospodárskych dotácií a Európskej investičnej banky.
Tentoraz sa od nich nepožaduje, aby platili preto, že žiadatelia sú chudobní, ale preto, že ich vlády sa správali nezodpovedne. Ba čo viac, bailout je v rozpore so zmluvami a právny základ, o ktorý sa opierajú inštitúcie EÚ, je nepoužiteľný. Menové financovanie vládneho dlhu je obzvlášť zakázané a vlády sú zmluvne zaviazané „neovplyvňovať členov rozhodovacích orgánov Európskej centrálnej banky“. Nemecká kancelárka sa snažila obhájiť bailouty ako „krajnú možnosť“. Vláda práva bola zlomená, čo bude mať dlhodobé dôsledky. Vzájomná dôvera bola zničená.
Autor je profesor ekonómie na Universität Mannheim v Nemecku.
Na pozvanie KI prednášal dňa 11. júna 2012 v Bratislave a dňa 12. júna 2012 v Banskej Bystrici v rámci cyklu CEQLS. Článok je skrátenou verziou prednášky. Celý text prednášky a videozáznam z nej je k dispozícii na stránkach KI tu.
Preložil Ľuboš Mikuška, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2012.
