Od čias Hayekovej kritiky konceptu sociálnej spravodlivosti mnohí liberáli veria, že k diskusii už niet veľmi čo dodať. Vskutku, Hayekova kritika je fascinujúca: ak predpokladáme, že iba tie dôsledky skutkov je možné kvalifikovať ako morálne, ktorých pôvodca – ten, ktorý sa dostatočne pričinil o ich výsledok – môže byť identifikovaný, tak musíme skonštatovať, že spontánne výsledky slobodného trhu nie je možné kvalifikovať ako morálne. Teda nie je možné pomenovávať ich ani ako “nespravodlivé,” ani ako “spravodlivé”. Ani jedno adjektívum nie je primerané.
Hayekova kritika (F. A. Hayek: Právo, zákonodárství a svoboda, 1994:199) neplatí pre koncepty sociálnej spravodlivosti, ktoré nepredpokladajú, že sociálna spravodlivosť má byť vyžadovaná z dôvodu sociálnej nespravodlivosti. Tvrdí, že volanie po sociálnej spravodlivosti vychádza z iných pohnútok. V skutočnosti sa zdá, že niektoré z prominentných teórií prerozdeľovania nie sú bez tohto predpokladu uplatniteľné. Niektoré z nich volajú po sociálnej spravodlivosti ako doplnku formálnej spravodlivosti.
Komplementárna spravodlivosť
Najznámejším predstaviteľom tejto skupiny je teória sociálnej spravodlivosti Johna Rawlsa. Presnejšie, ten jej variant, ktorý by sa dal nazvať paretovský, teda predstava, že neexistuje dôvod pridŕžať sa existujúceho spoločenského usporiadania, ak je po ruke alternatíva, ktorá nikomu nepohorší, ale aspoň niekomu polepší. Paretovský Rawls sa dá interpretovať ako spojenie dvoch singulárnych existenčných predpokladov: “Existuje jedna alternatíva k trhovému prideľovaniu statkov, ktorá polepší aspoň jednej osobe bez toho, aby komukoľvek inému ublížila, a existuje aspoň jeden prípad, v ktorom by všetci uprednostnili túto alternatívu, a síce za predpokladu urobenému pod závojom neinformovanosti, že táto alternatíva spĺňa princíp rozdielnosti.”
Samozrejme by sa očakávalo, že Rawls radšej predloží dôkaz takéhoto tvrdenia, akoby mal byť s ním spokojný a vymenovať podmienky, za ktorých je ono údajne pravdivé. Rawls však toto očakávanie nenaplnil. Ba čo viac, ide oveľa ďalej ako Pareto. Nerozoberá alternatívne rozdeľovanie statkov ako nadradené trhovému systému. Je možné, že za týchto podmienok by nebolo rozumné pridŕžať sa podradnej alternatívy. Nepodrobuje kriteriálnej previerke to, že takáto alternatíva má byť len „aspoň taká dobrá“ ako status quo. Namiesto toho označuje Rawls túto alternatívu za „lepšiu“ (J. Rawls: Distributive Justice, 1967:64). A predovšetkým, vôbec nepožaduje dobrovoľný súhlas dotknutých strán (čo je podmienka sine qua non formálnej spravodlivosti), aby odôvodnil príklon k Paretovej optimálnej alternatíve.
Okresávajúca spravodlivosť
Napriek tomu všetkému je stále možné predstaviť si dôvody, ktoré si vyžadujú obmedzovanie uplatňovania formálnej spravodlivosti na určitú skupinu ekonomických aktivít (napr. obmedzovanie nezávislého nakladania s majetkom). Takéto dôvody by mohli byť zrejmé v osobitostiach týkajúcich sa nadobúdania alebo používania majetku, v osobitostiach, ktoré bránia neobmedzenému nakladaniu s majetkom, aj keď bol tento nadobudnutý v súlade s formálnou spravodlivosťou.
Takýto pohľad je možné nájsť v prácach Jamesa Griffina (J. Griffin: Well-Being, 1986:288) a Joela Feinberga (J. Feinberg: Harm to Others, 1984:14). Tento pohľad by sme mohli označiť ako teóriu spoločných statkov. Táto teória hovorí, že ten, kto nadobudne väčší majetok ako iní, využíva spoločné statky častejšie ako iní členovia spoločenstva. Preto je správne a primerané iných kompenzovať za toto nadmerné využívanie a tým dosahovať správne rozdeľovanie statkov na trhu. Okrem toho, keďže žiadna trhová transakcia neprebehne bez čiastočného využitia spoločných statkov, každé nekorigované rozdeľovanie statkov na trhu je nespravodlivé napriek tomu, že aktéri na trhu, ktorí sú zainteresovaní na produkcii týchto statkov, spĺňajú pravidlá formálnej spravodlivosti.
Ak je táto argumentácia správna, tak by mohla tvoriť solídny základ pre vážnej námietku k téze, že spravodlivosť by mohla byť dosiahnutá bez prerozdeľovania vyprodukovaných statkov. Avšak, vnímanie spoločných statkov (vzájomne si konkurujúce statky, angl. common-pool goods) akoby boli klubovými statkami (nerivalitné spoplatniteľné statky, angl. club goods resp. toll goods) má vážny nedostatok, pokiaľ ide o samotnú podstatu spoločných statkov. Predpoklad, že spoločné statky patria všetkým, je chybný. Nie sú výsledkom plánu alebo úmyslov svojich pôvodcov, ako je to v prípade klubových statkov. Spoločné statky sú vytvárané spontánne. Sú pozitívnou externalitou predtým zrealizovaných ľudských konaní alebo transakcií, ktoré boli uhradené, ktorých vykonanie bolo nezištné alebo z nich nevyplýva žiadny majetkový nárok.
Autor je profesor filozofie na Universität Trier a profesor filozofie a ekonómie na SMC University, Viedeň.
Na pozvanie KI prednášal dňa 19. novembra 2012 v Bratislave v rámci cyklu CEQLS. Viac o prednáške, vrátane videozáznamu a prezentácie, nájdete tu.
Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2012.
