Máme za sebou rok a pol učenia – prepytujem – po novom. Je to tá reforma, ktorá mala prísť, a či inú čakať? Dovoľte mi hľadať odpoveď na túto otázku celkom osobne.
Raz na konci školského roka sa mi stala veľmi neobvyklá vec. Zamyslel som sa nad posolstvom formulky, ktorou učitelia uzatvárajú triednu knihu. “Učivo odučené podľa tematického plánu. Počet plánovaných hodín: x. Počet odučených hodín: y.” Týmto vyhlásením dáva učiteľ svetu na známosť, že jeho misia v tomto školskom roku bola úspešná. Ale čo to vlastne tvrdíme? Že misiou učiteľa je odučiť učivo? Je naozaj učivo to, kvôli čomu učíme? Nemal by to byť skôr žiak?
O pár rokov neskôr sa stalo niečo veľmi podobné. Tentoraz to bolo na začiatku školského roka – pri vypracúvaní tých vyššie spomínaných časovo-tematických plánov. Na konci plánu som písal inú obligátnu formulku: „Časovo-tematické plány vypracované podľa učebných osnov schválených MŠ SR pod číslom xxxxx.“ Čo je teda mojou úlohou? Sprostredkovať žiakom učivo, o ktorom si niekto v tejto krajine myslí, že je dôležité a podstatné? A kde som ja? Kde je priestor pre mňa, aby som realizoval vlastné predstavy o obsahu vzdelávania? Naozaj je mojou úlohou iba zvoliť vhodné metódy?
Myslím, že ak obe vyššie citované formulky skutočne vyjadrujú predstavu o zmysle vzdelávania, potom zároveň sčasti vyjadrujú aj to, prečo som sa s takouto vzdelávacou politikou nestotožnil. Od reformy teda očakávam okrem iného to, že tieto formulky viac neobstoja. Je táto reforma taká?
Pri pohľade na štátne vzdelávacie programy je vidieť niekoľko sľubných náznakov. Napríklad: obsah jednotlivých predmetov je definovaný nielen tematickými celkami, ale predovšetkým výkonovými a obsahovými štandardmi. Tie vyjadrujú, čo by sa mal žiak v škole naučiť. Všimol si ale niekto, že tým pádom je stará formulka bezpredmetná? Lebo triednu knihu sme ňou ukončovali aj v minulom šk. roku, a to aj v reformnom ročníku…
Druhá citovaná formulka sa už v reformných ročníkoch nepoužíva. Vzdelávacie programy sa tvoria na dvoch úrovniach: na štátnej a na školskej. A učiteľ si tvorí časovo-tematické plány až na základe dokumentu, ktorý mal možnosť spoluvytvárať na úrovni školy. Ale prečo je potom väčšina školských vzdelávacích programov takmer zhodná so „vzorovým“ školským vzdelávacím programom, ktorý vydal ŠPÚ? A prečo je tento školský vzdelávací program takmer identický so štátnym vzdelávacím programom? Aký je teda priestor pre školy, aby uplatnili svoju predstavu o obsahu vzdelávania?
Základné súradnice reformy sa teda javia v poriadku. Jej slabinou sa ukazuje byť tempo, akým bola zavedená – behom necelého roka a plošne, na celé tri populačné ročníky. Bez odborných diskusií, ktoré by samotným jej tvorcom pomohli zvnútorniť základné princípy, o ktoré v nej ide. Bez metodickej pomoci učiteľom, ktorí majú tvoriť ŠVP, a nielenže s tým nemajú skúsenosti, ale ani nerozumejú základným východiskám, lebo im ich nikto uspokojivo nevysvetlil. Bez toho, aby vzdelávacie programy predmetov mali jednotnú a zrozumiteľnú formu. Bez učebníc.
Najväčšou reálnou hrozbou pre túto reformu je, že bude na papieri vykázaná, ale v školách sa nič nezmení. A to je zlá správa pre jej autorov rovnako ako pre jej kritikov, ktorí po reforme túžili, ale predstavovali si ju inak. Ak nechceme, aby to tak dopadlo, je potrebné sústrediť všetky sily na to, čo štát zanedbal: na vysvetľovanie, tréningy učiteľov, tvorbu metodických materiálov. A dúfať, že štát túto pomoc ocení a nebude ju chápať ako zasahovanie do jeho kompetencií.
Autor je stredoškolský učiteľ a spolupracovník KI.
Článok bol pôvodne publikovaný v občasníku Dobrá škola (č. 03, október 2009), ktorý vydáva spoločnosť EXAM testing.
