Ochrana životného prostredia na Slovensku rieši dlhodobý spor o uplatňovanie preventívneho princípu. Hlavným problémom prevencie je snaha vládnych úradníkov zabrániť negatívnym dôsledkom slobodného konania človeka bez toho, aby predložili analýzu nákladov takéhoto opatrenia. Často tak robia i napriek tomu, že neexistuje ani reálne nebezpečenstvo, že takéto dôsledky vôbec vzniknú.
V ostatných rokoch je čoraz ťažšie také opatrenie úradníkov z ministerstva životného prostredia (MŽP), ktoré by nenieslo znaky nadmerného a neefektívneho uplatňovania prevencie. Spektrum chybného rozhodovania siaha od zavedenia chronicky nesystémovej a odborne neopodstatnenej ochrany prírody cez zložitú a byrokratickú agendu manažmentu životného prostredia a ochrany jeho jednotlivých zložiek až po nedávno schválené regulácie emisií oxidu uhličitého. Najnovším preventívnym zásahom do súkromného vlastníctva je snaha úradníkov o zákaz chovu prirodzených hybridov niektorých živočíchov.
V decembri minulého roka schválil parlament zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, ktorý zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc rozsiahlymi byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad na vedenie evidencie živočíchov a rastlín) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov.
Novým problémom zákona sa stáva jeho vykonávacia vyhláška, ktorej návrh zverejnilo MŽP na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Okrem množstva nadmerne prísnych regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých. Tento návrh veľmi ostro odmietajú nielen záujmové združenia sokoliarov, poľovníkov a chovateľov ohrozených druhov, ale i ministerstvo pôdohospodárstva. Ich argumenty sú celkom presvedčivé. Hoci štátni úradníci na MŽP považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”, hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom. Vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly úradníkov z ministerstva. Strach štátnych byrokratov z náhodného úletu niektorého z hybridov, ktorý by mohol viesť k vzniku ďalších hybridov, je teda celkom zbytočný. Úradníci navrhujú zbytočné a veľmi zásadné obmedzenie vlastníckych práv chovateľov týchto živočíchov.
V prípade nového zákona i vyhlášky je príznačné, že ministerstvo nepredložilo analýzu nákladov vyplývajúcich z opatrenia pre verejnú správu i pre podnikateľov v tomto odbore, v porovnaní s možnými škodami, ktorým sa dá navrhnutým opatrením zabrániť. Otázne je, do akej miery je vôbec pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k výraznejšej hybridizácii týchto druhov a že takýto proces je zásadne škodlivý. Presne tento druh informácii však chýba v celom systéme ochrany prírody u nás: k zavedeniu ochrany území sa nepredkladajú informácie o tom, či existuje reálne a vážne ohrozenie stavu prírody.
Verejná mienka, zapálená pre vec „ochrany prírody“, má obmedzenú schopnosť vnímať fakt, že každá ochranná regulácia spôsobuje náklad pre verejnú správu i pre podnikateľský sektor. Ochrana životného prostredia totiž nie je len vecou „zmeny názoru“, ktorá „všetko vyrieši“, ale predovšetkým výdavkom z našich peňazí, často celkom zbytočným.
Ak kritizujeme súčasný manažment životného prostredia, ktorý bujnie po celej Európskej únii, bojujeme najmä proti neefektívnym reguláciám a proti uplatňovaniu preventívneho princípu v prípadoch, ktoré nemajú racionálne opodstatnenie. Vyhláška, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, má mnoho atribútov práve takéhoto neefektívneho opatrenia.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 3. februára 2005.
