Každá doba si vyberá svojich prezidentov. V našich zemepisných šírkach nemajú veľkú výkonnú moc, ale môžu reprezentovať základné hodnoty spoločnosti a vytýčiť jej základné smerovanie.
Árpád Göncz (10. február 1922 – 6. október 2015) bol jedným z tých stredoeurópskych prezidentov, ktorí v roku 1989 a po ňom určovali povahu doby a vytvárali jej tvár. V maďarskej politike deväťdesiatych rokov bol hádam jedinou všeobecne uznávanou politickou osobnosťou integrujúcou maďarskú spoločnosť. Čo to znamenalo, to sme zistili až vtedy, keď začali liberáli miznúť z maďarskej politiky. Až vtedy nám začala byť naplno jasná jeho výnimočnosť v maďarských, ale aj stredoeurópskych dejinách dvadsiateho storočia.
So spisovateľom a prekladateľom Gönczom nás zoznámil ešte pred novembrom 1989 Rudo Chmel, ktorý si bol vedomý jeho významu. Potom sme ho vďaka Lászlóovi Szigetimu, Lászlóovi Nagyovi, Károlyovi Tóthovi, Nóre Sándor, Péterovi Hunčíkovi poznali ako prezidenta. Bol pre nich spolu s Istvánom Bibóom a Sándorom Máraim maďarským liberálnym tromfom a triumfom. No Árpád Göncz bol v prvom rade ľudský. Mal za sebou spolu s Istvánom Bibóom z komunistického väzenia dostojevovskú skúsenosť na hrane života a smrti, ale pochvaľoval si, že mu tam dovolili prekladať najlepších anglických a amerických autorov. To bol aj v tých najhorších časoch rozdiel medzi maďarským a československým vzťahom k intelektuálom. V Maďarsku si aj komunistický režim, ktorý ho odsúdil na doživotie, vážil jeho kvalifikáciu a pokladal ho za legitímnu súčasť maďarskej kultúry. Nebol kriminálnikom, ale politickým väzňom. Preto ho aj po šiestich rokoch potichu prepustili. To na rozdiel od českých a slovenských disidentov, ktorých moc kriminalizovala, chcela ich vygumovať z kultúry a dovolila im akurát tak umývať výkladné skrine a kúriť v kotolniach.
Árpád Göncz nám vo svojej budínskej rezidencii hrdo ukazoval krásnu zbierku obrazov Ladislava Mednyánszkeho. Patril ešte ku generácii, ktorá rozumela Hornému Uhorsku a odvodzovala z toho aj svoj osobný, maďarizáciou nezaťažený vzťah k Slovensku. Bol Maďarom, Uhrom, ale predovšetkým jedným z mála skutočných moderných liberálnych stredoeurópskych intelektuálov a politikov. Užili sme si s ním veľa láskavého humoru. Hovorili sme mu Árpi báči a on nás ako svoje decká oslovoval gyerekek.
Árpi báči nás zmorených tíšil, že bude dobre, ale zároveň hovoril aj to, že ak sa bude národnostné napätie prehlbovať, bude zle. Mal v rezidencii červený telefón značky Tesla na Brežneva a Gorbačova, a zalieval ho pivom. Bola to možno anekdotická epizóda nášho vzťahu, ale patrila k nemu ako isté odľahčenie ťaživosti maďarsko-slovenských a slovensko-maďarských vzťahov tých čias. Po svojom odchode z prezidentskej funkcie sa už do verejného maďarského života veľmi nemiešal, nemal postprezidiálny tik a túžbu po návrate do významnej funkcie. Bolo to z vrodenej noblesy a zdržanlivosti, ale myslím, že aj preto, lebo sa čoraz menej identifikoval s tým, čo v politike prichádzalo.
Každá doba si vyberá svojich prezidentov. Rok 1989 si v strednej Európe vybral prezidentov, ktorí ručili za slová vlastným životom, väzením, podzemím. Oni si nevytvárali nimbus neomylnosti. Boli výnimoční, ale doba potrebovala ľudí slobody a pevného postoja, prezidentov s ručením neobmedzeným, a nie obmedzených predstaviteľov národnej malosti, výrobcov bonmotov a eskapád, ktorí im vždy závideli, žiarlili na nich a najradšej by ich utopili v lyžičke vody.
Takí boli Árpád Göncz, Václav Havel, Lech Wałęsa, ale aj Ján Pavol II., ktorý nám v pravú chvíľu povedal, aby sme sa nebáli. Patrí medzi nich aj František Mikloško ako prvý ponovembrový predseda SNR a najvyšší ústavný činiteľ na Slovensku. Od prvej chvíle sa postavil proti Mečiarovej samovláde a urobil na Slovensku, ale aj v Maďarsku nevídanú vec – požiadal Maďarov pri korune svätého Štefana o odpustenie za historické krivdy spáchané na maďarskom národe. Je historickým nešťastím, keď sa dominátormi doby stávajú tyrani a hrdlorezi. Ale je výnimočným šťastím, keď sa nimi stávajú ľudia so svedomím ako Árpád Göncz.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 43/2015 dňa 19. októbra 2015.
