Svetový poľnohospodársky trh sa nachádza v hlbokej kríze, ktorú spôsobili desaťročia trvajúce etatistické zásahy vlád do podnikania s agrárnymi produktami. Už rímska zmluva zakladajúca spoločnú poľnohospodársku politiku v roku 1957 definovala snahu vlád zabezpečiť dotáciami „primeranú životnú úroveň poľnohospodárskeho spoločenstva, najmä zvýšením individuálnych príjmov osôb pracujúcich v poľnohospodárstve“, „stabilizovať trhy“, či „zabezpečiť riadne zásobovanie“. Systém dotácií, ciel a intervenčných nákupov vznikol v presvedčení vlád, že bez ich zásahu by trh skolaboval a ľudia by trpeli hladom. Postupom rokov, keď sa ich socialistické argumenty ukázali byť nepravdivé a zásahy trhovo neudržateľné, transfromovali dôvody svojich zásahov na rôzne „trvaloudržateľné“ ciele, akými sú „udržanie zamestnanosti na vidieku“, či „zachovanie environmentálnej kvality vidieckej krajiny“. Mechanizmy zásahov vlád sa však principiálne nezmenili a sú podnes veľmi silné.
Ich dôsledkom sú deformované a v mnohých prípadoch neúmerne vysoké ceny potravín, obrovské prebytky komodít v hospodársky vyspelých krajinách sveta a dovoznými clami zaťažený ekonomický rast v krajinách chudobných. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ je založená na „organizovaní“ trhu reguláciami, ktoré hradia zo svojich daní občania únie. Z vyššie zmieňovaných dôvodov „organizujú“ bruselskí úradníci masy farmárov tým, že im zasielajú motivačné plošné platby na hektár poľnohospodárskej pôdy. Tým však podporujú ich prebytok na trhu a nežiadúcu nadprodukciu komodít. Dieru, ktorú agrárni eurobyrokrati v systéme navŕtali, „lepia“ ďalšou sériou deformácií: platbami na produkciu komodít, kvótami na výmeru pôdy a objem produkcie, ktoré týmito platbami podporia, ako aj garantovanými nákupnými cenami. Keďže objem produkcie je vo veľkej miere závislý i na premenlivých klimatických podmienkach, problém sa tým nielenže nerieši, ale výrazne prehlbuje, pretože farmári strácajú v systéme byrokratických regulácií cit pre orientovanie svojej výroby podľa neregulovaných trhových pravidiel. Úradníci EÚ tak nezmyselným prerozdeľovaním vytvorili ďalší problém, ktorý sa snažia riešiť opäť ďalšími deformáciami: umiestňovaním nadprodukcie na trhu prostredníctvom intervenčných nákupov a exportných dotácií, spojenými s ochranou vlastných producentov prostredníctvom dovozných ciel.
Systém „organizovania“ trhu zo strany Európskej únie doviedol agrárny trh k prebytkom komodít a neustálemu kolísaniu cien: od dramatických prepadov, ktoré vedú až k spaľovaniu produktov (napríklad obilia), až po extrémny nárast cien v porovnaní s trhmi mimo únie (napríklad cukrovej repy a cukru). Pravdepodobnosť, že by rozsiahla regulácia trhu v EÚ viedla v porovnaní s neregulovaným trhom aspoň k nižším spotrebiteľským cenám (pri zarátaní všetkých vládnych výdavkov) alebo k vyšším príjmom farmárov alebo aspoň k vyššej miere solidarity voči ľuďom pod hranicou chudoby, je pritom veľmi nízka. Práve naopak, u množstva komodít vedie preregulovanosť trhu jednoznačne k vyššej spotrebiteľskej cene. Tým, kto z celého systému najviac profituje, je armáda úradníkov, tráviacich svoj čas v bludnom kruhu vyrábania problémov a neúspešnej snahy o ich následné riešenie.
Chronické problémy agrárneho trhu vychádzajú z keynesiánskeho presvedčenia o potrebe silnejšej úlohy vlády v ekonomike, kombinovaného so snahou socialistov o zabezpečenie ich pochybných „verejných záujmov“. Tie sa už desaťročia presadzujú v poľnohospodárskej politike napriek tomu, že agrárny trh má vynikajúce predpoklady pre efektívne fungovanie v neregulovaných podmienkach: rozsiahlu sieť menších výrobcov a širokú variabilitu komparatívnych výhod. Jediným účinným riešením krízy agrárneho trhu tak je jeho radikálna liberalizácia, odstránením celej siete zbytočných regulácií.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 27. októbra 2005.
