Nedávno schválené dôležité sociálne zákony o zmiernení hmotnej núdze (občanov s príjmami pod životným minimom) a o prídavkoch na deti sa netýkajú iba chudobných a rodičov. Potvrdzuje to takmer 11,5 miliardy na dávky v hmotnej núdzi a približne 9,3 miliardy na prídavky na deti, vyplatených v roku 2002 zo štátneho rozpočtu, teda z peňazí všetkých daňových poplatníkov. Vláda nemá jasnú predstavu o smerovaní sociálnych reforiem, čo potvrdzuje aj pohľad na tieto legislatívne zmeny. Okrem častých zmien (napríklad už tretej úpravy systému prídavkov na deti v priebehu poldruha roka) je problematická aj protirečivosť týchto noriem. Zvýšenie adresnosti v hmotnej núdzi naráža na zrušenie adresnosti v prídavkoch na deti.
Väčšina zmien v sociálnej pomoci je opodstatnená: väčšia adresnosť, sprísnenie poskytovania dávok a tlak na vyššiu aktivitu poberateľov. Rovnako aj zníženie dávok a podmieňovanie aspoň ich časti aktivitou poberateľov či neposkytovanie dávok tým, ktorí môžu predať časť majetku. Pretrváva však silné postavenie štátnej správy na úkor samosprávy a nevyužitý zostal priestor na razantnejšie úpravy, napríklad pri vyžadovaní protihodnoty za poberanie dávky.
Ak aktuálnym krokom v hmotnej núdzi možno vyčítať nanajvýš nedostatočné posuny správnym smerom, zmeny v prídavkoch na deti idú doslova v protismere k základným cieľom sociálnej politiky, ktoré by mali byť zamerané na občana podľa objektívne preukázateľnej potrebnosti. Plošné poskytovanie prídavkov na deti všetkým rodičom (už aj bez príspevkov chudobnejším) a ich zvýšenie na 500 korún mesačne nemá prorodinný účinok. Aj keď fungujúca rodina je základom zdravej spoločnosti, takáto univerzálne uplatňovaná „podpora“ rodín skôr prehlbuje ekonomické defekty. Vysoké nároky na verejné výdavky znamenajú aj vyššie zdanenie všetkých daňovníkov. Dôležité sú aj morálne defekty: napríklad presun peňazí od chudobnejších (osobitne bezdetných) k bohatším (s deťmi). Snaha o rovnosť potláča aj osobnú zodpovednosť a samostatnosť – absurdným príkladom je pretrvávajúce poskytovanie prídavkov na „dospelé deti“ (študujúcich do 25 rokov).
Odstraňovanie deformácií si bude vyžadovať zameranie sociálnej politiky výhradne na pomoc tým, ktorí ju objektívne potrebujú a návrat k prirodzeným pravidlám spoločnosti, kde sa každý spolieha na svoje sily a vlastnú rodinu a nečaká automaticky pomoc od vlády. Striktné podmieňovanie vyplácania dávok sociálnej pomoci pracovnou aktivitou poberateľa, presun váhy pomoci na nepeňažné formy, spolu s postupným zrušením prídavkov na deti a presunom ich časti na pomoc občanom v hmotnej núdzi by tomu výrazne pomohli.
Peter Gonda, Ondrej Dostál
Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 47/2003 dňa 19.11.2003.
