Pracovný čas je vraj na Slovensku a v ďalších nových členských krajinách EÚ dlhý, mzdy sú pomerne nízke a podiel živností vysoký. S touto kritikou nevyšiel Smer, či Komunistická strana Slovenska, ale Európska komisia a Medzinárodná organizácia práce. Výčitky z ich nedávnej štúdie pritom zapadajú do reálne uplatňovaných sociálnych modelov v štátoch „starej“ Európy s „preferenciou pohodlia“ a s „menšou námahou za viac peňazí“.
Viaceré štáty EÚ významne znižovali v ostatných dvoch desaťročiach počet hodín v pracovnom týždni, napríklad Francúzsko zo 40 na 35 hodín. Mzdy však významne rástli, aj keď pravdepodobne menej ako by tomu bolo v prípade neznižovania pracovného času. Krajiny “starej” Európy tak dnes majú v priemere o dve percentá kratší pracovný čas ako nové členské krajiny EÚ. Kým na Slovensku sa odpracuje v priemere 41 hodín, tak napríklad vo Švédsku okolo 35 a v Holandsku len cca 31 hodín týždenne. Trend k vytváraniu podmienok pre viac pohodlia a voľný čas namiesto intenzívnej práce v pravidelnom zamestnaní v EÚ potvrdzujú výsledky štúdie švédskeho think-tanku Timbro EU versus USA. Podľa ukazovateľa ponuky práce v štúdii, vypovedajúceho o podiele počtu skutočne odpracovaných hodín v pravidelnom zamestnaní k maximálne možnému počtu odpracovaných hodín (bez času na dovolenku), strávia najmenej času v pravidelnom zamestnaní Taliani (48 %), Belgičania (51 %), či Francúzi a Nemci (53 %). A to je výrazne menej ako Američania (74 %).
Takéto mäkké prostredie pre pracovnú silu priamo spôsobuje jej nízku efektivitu a pružnosť. Práve tou Západná Európa ďaleko zaostáva za napríklad USA. K tomu sa v EÚ pridáva prílišná regulácia na trhoch práce, vyššie zaťaženie subjektov daňami a sociálnymi odvodmi (okrem Írska) a osobitne vyššie zdanenie práce ako v USA. Dôsledok je varovný: stagnujúca prosperita a životná úroveň veľkej časti Európy, ktorú sprevádza ekonomické zaostávanie, podstatne vyššia nezamestnanosť (predovšetkým dlhodobá) a väčší podiel domácností s nižšími príjmami v EÚ ako v USA. Ekonomicky priemerné krajiny v EÚ dosahujú nižšiu ekonomickú výkonnosť ako väčšina štátov v USA, napríklad Švédsko nižšiu ako 45, respektíve Nemecko a Francúzsko nižšiu ako 46 z 50-tich štátov. Veľká časť domácností v EÚ (vo Švédsku napríklad 40 %) spadá pod hranicu chudoby definovanú kritériami USA (EU versus USA).
Regulácie trhu práce sa navyše dostávajú aj do noriem EÚ. Patrí medzi ne aj Smernica Európskej komisie (EK) o obmedzení maximálneho pracovného času v týždni na 48 hodín. Umožňuje síce navýšenie pracovného času po dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom, avšak po maximálne 65 hodín týždenne a dokonca iba po schválení odbormi. Je chvályhodné, že Slovensko (aspoň zatiaľ) neakceptovalo ostatnú klauzulu o odobrení vyššieho pracovného času odbormi a tiež, že slovenská diplomacia vystupuje aj proti súčasným návrhom Francúzska a niektorých škandinávskych krajín na odstránenie výnimiek z týždenného limitu na odpracované hodiny. Prijatie tohto návrhu by znamenalo ďalšie znepružnenie trhov práce v EÚ.
Viaceré vlády Západnej Európy už v súčasnosti prehodnocujú v minulosti znížené pracovné časy. Príkladom pre ne je nedávny krok bavorskej vlády, ktorá zvýšila pracovný čas na 42 hodín. Podstatnú deformáciu na trhoch práce – regulácie – však neriešia. Kľúčovým ekonomickým a etickým problémom nie je dĺžka pracovného času, ktorú sú zamestnanci ochotní pracovať a zamestnávatelia ich zamestnávať (hoc aj viac ako 65 hodín počas pracovného týždňa). Sú nimi zásahy vlád a EÚ, ktoré obmedzujú ich rozhodovania. Skutočnému riešeniu ekonomických problémov v EÚ by preto pomohlo napríklad zrušenie absurdnej smernice EK o maximálnom čase odpracovaných hodín v týždni…
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2005.
