Programové vyhlásenie vlády Roberta Fica už dostalo všelijaké prívlastky: všeobecné, protireformné, neuskutočniteľné. To všetko sedí. Okrem toho sa však celým dokumentom ako červená niť ťahá jeden základný motív. Je ním nedôvera tejto vládnej garnitúry k ľudskej slobode.
Nedostatočná konkrétnosť je výčitka, ktorá zaznieva pri hodnotení prakticky všetkých programových vyhlásení vlády. Vážnejšie je to s protireformným nastavením vládneho programu. Je zrejmé, že vláda nemá v úmysle v reformách pokračovať, dolaďovať ich a už vôbec nie začínať nové reformy v oblastiach, ktoré na potrebné zásadné zmeny ešte len čakajú. Práve naopak, v niektorých oblastiach, najmä v ekonomike, sociálnej sfére, či zdravotníctve možno očakávať snahu už uskutočnené reformy zvrátiť, či aspoň kriviť. Neuskutočniteľnosť vládnych zámerov môže byť vnímaná aj pozitívne. Program vlády obsahuje totiž plno takých zámerov, ktoré – ak od ich realizácie vláda pod tlakom reality bude musieť ustúpiť, bude to len a len dobré.
Nedôvera k takému usporiadaniu spoločnosti, ktoré je založené na čo najširšom uplatnení ľudskej slobody a s ňou súvisiacej zodpovednosti, priam trčí už z prvých viet programového vyhlásenia: „Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky vychádza zo skutočnosti, že podmienky, v ktorých ľudia žijú a pracujú, nie sú len ich osobnou vecou alebo zodpovednosťou ich blízkych a rodín, ale aj vecou verejnou. Je to program rovnováhy zodpovednosti jednotlivca a spoločenskej solidarity.“ Vláda vyvoláva v občanoch ilúziu, že zodpovednosť za ich vlastnú situáciu nenesú oni sami, ale niekto iný, a to štát. „Vláda Slovenskej republiky všestranne podporí reálne smerovanie Slovenskej republiky k naplneniu jej charakteristiky ako sociálneho štátu. Štátu, ktorý spolu s regiónmi, obcami, firmami a rodinami nesie diel spoluzodpovednosti za podobu životných podmienok. Štátu rešpektujúceho solidaritu ako jednu zo základných hodnôt Európskej únie.“ Takéto deformované chápanie solidarity prehĺbi spoliehanie sa občanov na to, že štát bude za nich riešiť ich problémy, čo bude mať za následok oslabenie osobnej zodpovednosti a iniciatívy, ktoré sú základným predpokladom ekonomickej prosperity aj zlepšovania sociálnej situácie občanov.
Nedôvera k slobode má vo vládnom programe predovšetkým podobu nedôvery k trhu a jeho fungovaniu: „Obavy z celkovej sociálnej situácie, nezamestnanosti a istôt do budúcnosti nevyrieši žiadna zázračná sila voľného trhu. Trh bez súhry so štátom tieto obavy len prehĺbi.“ Vláda úplne ignoruje skutočnosť, že štátne zásahy nie sú v drvivej väčšine prípadov riešením problémov fungovania trhu, ale práve naopak ich zdrojom. Vládny program vôbec nepočíta s obmedzovaním zasahovania vlády do ekonomických činností súkromných subjektov, očakávať možno naopak kroky, ktoré povedú k ešte väčšej miere zasahovania štátu do slobodného rozhodovania jednotlivcov a firiem. Zámery rôznym spôsobom zvyšovať daňové zaťaženie odrážajú pomýlenú predstavu, že vláda dokáže so zdrojmi naložiť lepšie ako tí, čo tie zdroje vytvárajú. Snahy o umelé vyrovnávanie prirodzene existujúcich rozdielov, či už ide o rozdiely sociálne alebo regionálne, odhaľujú sklon vládnej garnitúry k sociálnemu inžinierstvu. Zvlášť nebezpečné sú zámery vlády v oblasti regulácie trhu práce a snaha ešte výraznejšie zasahovať do vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.
Nedôvera k slobode sa však vo vládnom programe neprejavuje len ako nedôvera k trhu, premieta sa aj v ďalších oblastiach. Vláda je presvedčená, že „dominantnú úlohu pri vzdelávaní zohráva štát, pričom postupuje v koordinácii so samosprávnymi krajmi, obcami a občanmi“. Ide o deklaráciu, že vláda ponechá silnú pozíciu štátu a nepodporí slobodu školám, učiteľom, rodičom či žiakom, ako to avizovala, hoci nezrealizovala predchádzajúca vláda. Je tu jasne čitateľná línia posilnenia kompetencií centrálnej úrovne – občania sú až tí poslední v poradí. Nespomína sa nijaká participácia (rozdelenie zodpovednosti medzi štát – zriaďovateľa – školu – rodiča), ale iba koordinácia toho, čo sa nadiktuje z centra. V zahraničnej politike je zasa príznačné, že sa nikde vo vládnom programe nenachádza ani zmienka o postoji vlády voči totalitným režimom, ani o podpore hnutiam, ktoré sa snažia o ich premenu na demokratické a slobodné režimy. Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika prišiel v predvolebnom období s dvoma zásadnými reformnými konceptmi. Oba boli založené na dôvere v slobodu. Náš návrh sociálnej reformy je predovšetkým programom obmedzovania zásahov štátu do života ľudí a posilňovania osobnej zodpovednosti jednotlivcov a rodín. Ťažiskom návrhu nového školského zákona, na ktorého príprave sme sa významnou mierou podieľali, je poskytnutie väčšej slobody školám pri formovaní obsahu vzdelávania. Vládny program založený na nedôvere k slobode nemôže mať naše sympatie.
Autor je riaditeľ KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 08/2006.
