“Rozmohl se nám tady takový nešvar”, oznámila v známom českom filme učiteľka rodičom, aby ich pripravila na tristnú informáciu, že deti používajú neslušné slovo. Čo však urobiť so zlozvykom vlád rozprávať o tom, že vytvárajú pracovné miesta?
Je zjavné, že túžba voličov po tom, aby vláda vytvárala pracovné miesta, rastie s mierou ich nezamestnanosti. Je to takpovediac priama linka. Historicky asi najznámejším sľubom pracovných miest sa blysol prezident Roosevelt, ktorý predložil americkým nezamestnaným projekt “New Deal” s prísľubom vytvorenia gigantického množstva práce. Americká ekonomika sa našťastie pozviechala i napriek tomu, že sa ju ďalším prerozdeľovaním daní pokúsil zruinovať.
Z novodobých priekopníkov fiktívnych čísiel spomeňme na Baracka Obamu a jeho schopnosť sľubovať vytvorenie “zelených miest” (green jobs) v počte priamoúmernom množstvu ľudí v obecenstve, ktorému sa práve prihovára. Barack kvôli tomu dokonca presadil “zákon o zelených prácach”, čím vytiahol z peňaženiek voličov 125 miliónov dolárov ročne v prospech energetického biznisu. Vymenoval tiež prvého špeciálneho splnomocnenca pre zelené práce, tzv. “green-jobs czar”, istého pána Van Jonesa. Van Jones sa na svojom teplom vládnom miestečku dlho neohrial, nakoľko sa ukázalo, že ráči byť komunistom a africkým nacionalistom. To by Barackovi možno až tak neprekážalo, ale zlé jazyky začali tvrdiť, že Van Jonesovo meno sa objavilo aj v petícii požadujúcej vyšetrovanie Bushovej vlády za zosnovanie teroristických útokov z 9/11, čo už bolo zjavne veľa.
Pracovné miesta?
Vráťme sa však k jadru veci. Ako môžu politici sľubovať vytvorenie pracovných miest? Jedine tak, že zamlčia polovicu vzorca a tým predložia len nepodložené tvrdenie, alebo priamo lož. Ak by sa chceli pochváliť reálnym vytvorením pracovných miest, museli by preukázať, že alternatívne použitie týchto peňazí – teda v prípade, že by ich vláda ponechala občanom, alebo by boli vládou použité na iný účel – vytvorí menej pracovných miest. A tieto dve sumy od seba odpočítať. To by bolo ako-tak použiteľné číslo. Aká by bola jeho hodnota? Určite oveľa nižšia než politici prezentujú. Najmä sa však nedá presne kvantifikovať, takže vlády by mali naozaj prestať zavádzať verejnosť. Ak navyše uvážime, že súkromné vlastnený kapitál pracuje spravidla oveľa efektívnejšie ako štátny, tak nie sme ďaleko od konštatovania, že vo väčšine prípadov vlády pri sľubovaní pracovných miest otvorene klamú. Inak povedané, existuje dosť veľa historických skúseností pre úsudok, že počet pracovných miest v súkromnom sektore, ktoré nevzniknú v dôsledku vytvorenia pracovných miest vládou, je spravidla vyšší. Plus je v skutočnosti mínus.
Zelený cár
Obamov zlozvyk sľubovania fiktívnych “zelených” pracovných miest sa už rozšíril aj u nás. Nová vláda začala presadzovať “ekologické” spôsoby protipovodňovej ochrany. V auguste prezentoval prvé fiktívne číslo minister Jozef Mihál, keď prisľúbil vytvorenie päťtisíc nových pracovných miest v rámci aktivačných prác pri ochrane pred povodňami a pri riešení následkov mimoriadnych situácii. Na Mihála nadviazala pani premiérka, ktorá vytvorila post splnomocnenca pre verejnú správu a manažment povodí a krajiny. Ten má veľa podobností s Obamovým splnomocnencom “green-jobs czar”. Koncom októbra totiž vláda schválila prvú prácu z dielne tohto splnomocnenca, ktorá sa sľubovaním pracovných miest len tak hemží.
PPP
“Program revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí Slovenskej republiky a návrh jeho realizačného projektu” má minúť počas 10 rokov 1 miliardu eur z rozpočtu verejnej správy, teda podobnú sumu, akú chce Obama vytiahnuť na “green-jobs” od daňových poplatníkov, avšak v krajine, ktorá má 60 násobne viac obyvateľov. Iveta Radičová po schválení projektu prezentovala novinárom, že do dvoch rokov by mal program vytvoriť až 15 tisíc pracovných miest. Číslo je v materiáli zjavne vymyslené a celkom neodôvodnené.
Program vychádza z prezentovaných prác a tvrdení ekologického aktivistu Michala Kravčíka. Téme som sa už na blogu venoval, teraz už len zopár poznámok. Materiál nepodkladá žiadne zo svojich tvrdení. Neobsahuje argumenty a podklady k žiadnemu prezentovanému číslu – ani k vytvoreným pracovným miestam, ani k spôsobu použitia finančných prostriedkov, ani k reálnej účinnosti opatrení, ktoré navrhuje. Vláda chce minúť 1 miliardu eur na 24 lokálnych projektov (oprava po upozornení Rada Baťa v diskusii, ďakujem) 580.000 eur z rozpočtu predsedníčky vlády za úvodný realizačný projekt pre 24 lokalít a za 10 rokov programu 1 miliardu eur. O projektoch samotný materiál konštatuje, že majú byť akými “testovacím” poľom pre výskum, ktorý v tejto oblasti na Slovensku nie je.
Výsledkom realizačného projektu má byť vraj sploštenie povodňových vĺn údajne o 35 m3/s (na to však príde až výskum), čo je na úrovni neškodného výkyvu prietoku mnohých slovenských riek. Zadržať má vodu v objeme, ktorý je úplne zanedbateľný v porovnaní so súčasným retenčným objemom krajiny a existujúcich vodných nádrží. Zámer tak kandiduje do kategórie pekelne predražených projektov (PPP). Ministerstvo pre životné prostredie dokument pochopiteľne odmietlo, nie pre jeho predraženosť (to od úradníkov asi nemožno očakávať), ale pre zásadné faktografické chyby a interpretácie. Napríklad konštatuje, že program nevychádza zo všeobecne akceptovaných vedeckých poznatkov a obsahuje obsahuje viacero tvrdení, ktoré sú v rozpore s údajmi získanými pozorovaním v štátnej hydrologickej sieti.
V tejto súvislosti sa nedá nespomenúť na britskú premiérku Margaret Thatcher. Tá mala k mrhaniu prostriedkov z verejných zdrojov často veľmi zásadný postoj. Vďaka nemu našla odvahu i pre zrušenie programu “rozlievania mlieka” po školách, za čo sa jej od ľavice ušlo hanlivého označenia zlodejky mlieka “Margaret Thatcher – The Milk Snatcher”. Slovenská vláda sa však v tomto prípade inšpirovala americkými demokratmi.
Autor je analytik KI.
Článok bol uverejnený dňa 5. novembra 2010 na blogu Radovana Kazdu a nájdete ho na stránkach eTREND tu.
