Keď hovorím o plazivej putinizácii Slovenska, počúvam, že preháňam a je to akademická debata. Nepreháňam, a nie je to akademická debata. Kto čítal Ruský denník Anny Politkovskej, vie, že nie je len osobným svedectvom, ale aj presným opisom vzniku a rozmachu Putinovej moci.
Jej sila vychádza z tézy, že namiesto chaosu treba nastoliť vládu poriadku, ktorou má byť moc silného muža. V Rusku to znamenalo postupné centralizovanie moci, marginalizovanie politickej opozície, vytvorenie vazalského vzťahu ekonomiky voči politickej moci, obmedzenie slobody slova a nezávislosti médií, oklieštenie činností mimovládnych organizácií, prepisovanie dejín a pakt pravoslávnej cirkvi so štátnou mocou.
Na Slovensku sme mali v deväťdesiatych rokoch skúsenosť s Mečiarovým režimom, ale jeho výčiny už v deravej ľudskej pamäti vybledli a politická elita nám od Dzurindu cez Fica po Čarnogurského medzitým odkazuje, aby sme zabudli…
Lenže zabudnúť znamená zabudnúť na podobnosť medzi Mečiarom a Ficom. Nikto to nemusí hovoriť starej kovoroľníckej generácii, ktorá vidí vo Ficovi spontánne Mečiarovho nástupcu a húfne k nemu prechádza aj s hovorcami a spisovačmi matičných prejavov. Zvláštny je skôr postoj politických analytikov, čítajúcich našu budúcnosť namiesto z reality z usadenín vychladnutých káv.
Iste, sú tu zrejmé rozdiely. Mečiarovi dnes rednú vlasy. Fico a jeho fičúri majú hladké tváre a mladé dievčatá a chlapci ešte nevedia, že sa už začala ich premena z princov na žabiakov. Mečiar patril ku garnitúre, ktorej záruka vypršala, Fico patrí ku generácii Putinovej mládeže, ktorá sa zhliada v svetlej autokratickej budúcnosti. Hádam najlepšie to vystihuje jeho neuveriteľný výrok o Veľkej Británii, že ten, kto má väčšinu, „komplet kontroluje celý štát“. Je to blud, ktorý sa môže zrodiť len v hlave autokrata.
Ficov príbeh nie je radom jednotlivých nedorozumení, ako si to myslia, alebo sa tak aspoň tvária bankári, správcovia dôchodcovských spoločností a majitelia obchodných reťazcov, ale systematickou cestou, dláždenou politickým vydieraním trhu.
Nie je len demagogickou propagandou proti „Maďarke, ktorá klamala“, ale predovšetkým zneužívaním represívnej moci, polície a vyšetrovateľov voči Hedvige Malinovej, trestania nesposlušných advokátov a beztrestnosti mafiánov.
V jeho zrkadle nevidíme zblbnutie, ako sa domnievajú niektorí komentátori, ale kladivo na médiá ako metodický nástroj a návod na ich rozbitie, pervertovanie verejnoprávnej televízie, perfídne útoky na tlač a podväzovanie jej nezávislosti prostredníctvom nevinne sa tváriaceho Tlačového zákona. Obzvlášť sofistikované je obviňovanie médií z roly politickej opozície a súbežné kriminializovanie politickej opozície, ktoré má zahrdúsiť médiá a vytesniť bezradnú opozíciu mimo zákona. Do tejto kategórie patria aj pokusy prevziať moc nad občianskymi združeniami a obmedziť slobodný prístup k informáciám. Cez divadelné kukátko histórie nie je pohľad na Ficove martinské vystúpenie, ako okopírované zo zjazdov komunistickej strany, vlastenectvom, ale pseudohistorizovaním nedouka, ktorý nám v prítomnosti cirkevného kniežaťa navráva, že v čase Veľkej Moravy boli okolo nás len zvieratká, akoby zvyšná Európa bola zemou neznámou. Práve preto je veľkou chybou nazývať nacionalistov národniarmi, lebo to len zahmlieva podstatu veci.
Najdôslednejším prejavom Ficovej putinizácie Slovenska je jeho teória „štyroch svetových strán“, podľa ktorej je nám komunistická Kuba rovnako blízka ako demokratické Spojené štáty a postoj Ruska k Srbsku nám má byť bližší ako pozícia EÚ a NATO. Že sú to jednotlivé prípady? Ani Putinova moc nevznikla naraz. Ruská demokratická spoločnosť Putinov vzostup nezadržala. Bude náš slovenský príbeh miniatúrou ruského? Alebo je slovenská spoločnosť slobodnejšia? To je otázka. A že sme v Európskej únii a v NATO? Pod lampou býva najväčšia tma.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 4/2008 dňa 21. januára 2008.
