Jedno sa zakladateľom Recyklačného fondu musí uznať. V roku 2001 sa im podaril priam husársky kúsok – zabezpečiť zhodnocovanie odpadov spôsobom, ktorý je vo svete unikátom. Vytvorili systém, ktorý je síce extrémne drahý, slabo kontrolovateľný a s vysokým rizikom korupcie, ale zato permanentne zlyhávajúci a v plnení cieľov hlboko podpriemerný.
Recyklačný fond je výstavným pomníkom fušerstva dlhoročného (a dnes už našťastie bývalého) ministra životného prostredia Lászlóa Miklósa. Nie je to mienené ako lacný bonmot: vďaka vysokým poplatkom, ktoré prinútil platiť podnikateľov do Recyklačného fondu (RF), tu dnes máme spracovateľský priemysel, ktorý možno prirovnať k takým relikviám socializmu, akými sú zakonzervované závlahové sústavy. Tie stáli milióny československých korún, viaceré z nich však boli využité len minimálne alebo vôbec.
Po rokoch blahobytu začali fondu vysychať príjmy, preto nečudo, že si jeho predstavitelia u poslancov súčasnej koalície „zariadili“ zmenu zákona o odpadoch, ktorá by fondu mala zabezpečiť nové dane od občanov. Prezidentovo veto však vystavilo poslancov k urobeniu „reparátu“.
Ako sa však taký reparát robí? Možno tak, že sa pozrieme na pomerne krátku históriu politiky zhodnocovania odpadov na Slovensku. Keď vláda zakladala neprirodzený trh zhodnocovania odpadov, mala predovšetkým vytvoriť motivačné nástroje pre všetkých účastníkov materiálového toku tak, aby sa na ňom zúčastňovali, a zároveň vytvoriť trh, ktorý bude fungovať s nízkymi nákladmi (tzn. najmä so širokým konkurenčným prostredím spracovateľov a s prehľadným tokom financovania zhodnocovania odpadov tak, aby sme ho vedeli zhodnotiť), a zároveň zhodnocovať odpad na úrovni najnižšieho limitu zhodnotenia, ktorý je stanovený európskou legislatívou, keďže každý kilogram navyše zaťažuje výdavky podnikateľov i spotrebiteľov.
O tom, že sa to Lászlóvi Miklósovi nepodarilo, svedčí hneď niekoľko faktov.
Po prvé: zhodnocovanie odpadu má na Slovensku veľmi neprehľadné a zložité financovanie. Pri pátraní po otázke koľko celý systém stojí totiž čoskoro zistíme, že na zhodnotenie odpadov prispieva občan minimálne šesťkrát:
-
- 1.) v cene výrobku, v ktorej je zahrnutý poplatok výrobcu a dovozcu pre RF;
-
- 2.) v cene výrobku, v ktorej sú zahrnuté náklady kolektívnych systémov na zhodnotenie odpadu;
-
- 3.) v cene služieb, v ktorej sú zahrnuté poplatky do Environmentálneho fondu;
-
- 4.) v poplatku za komunálny odpad;
-
- 5.) v dani z príjmu, ktorej časť sa stáva príjmom obcí transferom od štátu v rámci fiškálnej decentralizácie, pričom obce z nich následne vykrývajú podstatnú časť výdavkov, vrátane tých na odpadové hospodárstvo;
-
- 6.) v daniach, ktoré občan odvádza štátu, ktorý časť posiela ako svoj príspevok do spoločného rozpočtu EÚ, ktorého nemalá časť sa stroví prostredníctvom štrukturálnych fondov EÚ, a to i na projekty v odpadovom hospodárstve.
Po druhé: zatiaľ čo prirodzenou snahou kolektívnych systémov je zhodnocovať čo najlacnejšie, v prípade Recyklačného fondu to neplatí, nakoľko je to štátom založená organizácia, ktorá nepodniká so svojim aktívami, ale s aktívami, ktoré dostáva pravidelne zo zákona od podnikateľov. Pochybnosti nad tým, či fond prispieva k budovaniu lacného a efektívneho trhu, zvyšujú i ďalšie skutočnosti: činnosť fondu nepodlieha ani kontrole Najvyššieho kontrolného úradu SR ani kontrole Slovenskej inšpekcie životného prostredia, nepodlieha správnemu konaniu a nepodlieha povinnosti plniť recyklačné limity. Naše skúsenosti s odmietaním poskytnutia i základných informácií zo strany fondu navyše svedčia o veľmi slabej možnosti jeho verejnej kontroly.
Po tretie: ceny za spracovanie (napríklad elektroodpadu) sú na Slovensku v porovnaní so susednými krajinami veľmi vysoké, čo naznačuje, že trh u nás nie je dostatočne široký, ale práve naopak, zúžený až k miestami takmer monopolnému postaveniu niektorých spracovateľov na trhu. To všetko s veľkým prispením štátom založeného fondu, ktorý to všetko v podstate riadil. Výsledok? Celú polovicu všetkých doteraz udelených dotácií z fondu dostalo len 20 slovenských firiem.
Ak si položíme otázku, či môže byť systém zhodnocovania odpadov na Slovensku efektívnejší i bez existencie Recyklačného fondu, potom vyššie spomenuté súvislosti naznačujú, že určite áno. Dokonca možno očakávať, že systém zhodnocovania odpadov bez akýchkoľvek platieb do RF by si vyžadoval zvýšenie výdavkov podnikateľov len v miere, ktorá by bola oveľa nižšia, ako sú ich momentálne povinnosti voči fondu – takže celý systém by bol oveľa lacnejší.
V odbornej verejnosti dnes nájdete len málokoho, kto by podporoval zotrvanie Recyklačného fondu v systéme financovania odpadového hospodárstva na Slovensku. Nenájdete však takmer nikoho, kto by podporoval navrhované zvyšovanie výdavkov fondu. Snáď s výnimkou klientov a predstaviteľov samotného fondu, ktorého príjmy na vlastnú správu (najmä mzdy) sú „čistou náhodou“ priamoúmerne závislé práve od výšky celkových príjmov.
Nevídane rýchly spôsob, akým sa Recyklačnému fondu podarilo presadiť novelu zákona o odpadoch, nasvedčuje, že to jeho predstavitelia majú dobre zrátané. Ako by im to mali zrátať v parlamentnom reparáte poslanci? Škrtnutie pozmeňovacích návrhov zo strany fondu by bolo v prospech občanov. Odpadové hospodárstvo si i beztak vyžaduje podstatnejšie systémové zmeny.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07-08/2009.
