Rozhodnutie vlády založiť Recyklačný fond pripomína divokú privatizáciu Mečiarovej vlády z 90. rokov. Obe totiž vytvorili “kapitálotvornú vrstvu” slovenských podnikateľov, čo v preklade znamená, že ten, kto bol kamarát s vládou, mohol rozprávkovo zbohatnúť.
Tretinu všetkých dotácií, ktoré fond za osem rokov činnosti rozdelil, dostalo šesť firiem. Polovicu tejto sumy dostalo sedemnásť z približne troch stoviek dotovaných firiem. Rozdiel je len v tom, že tento proces sa nedial v minulom desaťročí, ale sa deje teraz a stále, s podporou predchádzajúcich troch vlád.
Aby podivuhodných okolností pôsobenia Recyklačného fondu nebolo málo, tak výročné správy fondu poodhaľujú ďalšie zaujímavosti. Recyklačný fond počas celého obdobia veľkú časť svojich príjmov nerozdeľoval na dotácie, ale zadržiaval ich na svojich účtoch. Z prepočtov príjmov a výdavkov fondu sa zdá, že suma “zadržiavaných” prostriedkov kolísala ročne v rozmedzí 25-55 mil. eur. Viac svetla do podozrenia by mohla priniesť informácia o reálnom stave účtov sektorov na fonde. To však Recyklačný fond odmietol autorovi tohto blogu na žiadosť cez infozákon poskytnúť. Isté je, že ak by ich nemal na čo použiť, už dávno mohli jeho predstavitelia volať po vláde, aby znížila výšku platieb do fondu. Oni však presadzovali práve opačné kroky.
Z kumulovania prostriedkov na účtoch plynie pre fond nezanedbateľný benefit. Zákon o odpadoch totiž ustanovil, že fond síce môže vynakladať na svoju správu iba 3 % príjmov za predchádzajúci rok, ale ustanovil zároveň, že sa to netýka úrokov z prostriedkov Recyklačného fondu uložených v bankách. Tie sú tým vyššie, čím viac prostriedkov fond neprerozdelí. Opäť krátky prepočet medzi príjmami a výdavkami fondu na svoju správu: podľa nich fond minul na svoju správu v skutočnosti viac ako 7,5 % zo svojich príjmov.
V porovnaní s tým, štátny Environmentálny fond prerozdelil minulý rok takmer dvojnásobok finančných prostriedkov na dotácie než RF, ale na jednotku pridelených dotácií potreboval v porovnaní s Recyklačným fondom iba menej ako pätinu (19 %) nákladov. Paradoxom je, že Environmentálny fond je štátny fond, ktorý dozaista netrpí nutkavou potrebou hospodáriť efektívne v takej miere, aká je typická pre súkromných podnikateľov. Recyklačný fond je síce ovládaný nominantmi priemyslu, ale snáď málokto verí tomu, že by platcov do fondu šivorkalo po chrbte, že živia firmu, ktorá na každých 100 preinvestovaných eur spotrebuje 9,4 eur na vlastnú spotrebu.
K tomu, ako je to so spotrebou fondu, sa fond opäť odmietol vyjadriť. Autorovi tohto blogu odmietol fond poskytnúť informáciu o tom, koľko zamestnancov v Recyklačnom fonde pracuje, aké boli ich súhrnné mzdy a aká bola celková suma odmien pre členov Správnej rady a Dozornej rady RF ako celku, v jednotlivých rokoch.
Dodajme len, že prostriedky na správu fondu sú hradené z tzv. všeobecného sektora, z ktorého sú podľa zákona vyplácané i prostriedky na podporu separovaného zberu v obciach. Zdá sa, že padá ďalší mýtus šírený predstaviteľmi fondu. Tentoraz o tom, že Recyklačný fond robí všetko preto, aby podporil obce.
Recyklačný fond okrem toho, že preukázateľne neefektívne nakladal s príspevkami od výrobcov a dovozcov, prispel štruktúrou dotovaných subjektov k vytvoreniu monopolných spracovateľov na trhu, spôsobuje podnikateľom i spotrebiteľom zbytočné náklady a dotuje spracovateľské kapacity, po ktorých nie je dopyt. Takže otázka na záver znie: Potrebuje ešte slovenská vláda analyzovať činnosť Recyklačného fondu, aby prehodnotila jeho fungovanie a existenciu, k čomu sa zaviazala vo svojom programovom vyhlásení?
Nie je vari všetko jasné?
Autor je analytik KI. Článok bol uverejnený dňa 11. októbra 2010 na blogu Radovana Kazdu a nájdete ho na stránkach eTREND tu.
