Na stránkach Štátneho pedagogického ústavu sa objavil Štátny vzdelávací program (Viac nájdete tu.). Konečne! Konečne, pretože september je za dverami a ak chceme na školách pripraviť školské vzdelávacie programy, tak je každý deň drahý. Máme sa však na čo tešiť?
Myšlienka štátneho vzdelávacieho programu dáva nádej na väčšiu slobodu škôl a vznik diferencovanej ponuky vzdelávacích programov pre rodičov. Napĺňajú sa však tieto nádeje? Aký je štátny vzdelávací program á la Mikolaj?
Základná charakteristika je, že je to kompilát. Členenie dokumentu nápadne pripomína „rámcové vzdelávacie programy“ z Českej republiky. Nájdeme v ňom mnohé myšlienky z projektu, ktorí sme spolu s Pavlom Černekom a tímom spolupracovníkov realizovali ešte ako zamestnanci Štátneho pedagogického ústavu (ŠPÚ). A objavíme aj niektoré moderné prvky zo sveta – napríklad revidovanú Bloomovu taxonómiu. Potiaľ dobré správy. Žiaľ, sú aj zlé. Do štátneho vzdelávacieho programu sa dostali mnohé málo obsažné myšlienky a krasorečnenia odborníkov na všetko a na nič, s hmlistou predstavou o školskej praxi. A sú v ňom nezmazateľne zakomponované aj mindráky úradníkov ústrednej štátnej správy, založené na obave, že ak niečo prestanú zo svojich kancelárií kontrolovať, usmerňovať a regulovať, bude to katastrofa.
.čoho sa boja úradníci
Práve tieto mindráky sú veľmi nebezpečné. V ich dôsledku sa nenaštartoval dvojúrovňový model (teda na úrovni štátu a škôl) tvorby vzdelávacích programov už za minulej vlády. V tomto modeli totiž štát nepredpisuje podrobne čo, kedy, na akých predmetoch a akými formami má škola učiť. Naopak, stanoví len nevyhnutné minimum toho, čo musí žiak vedieť, aby mohol byť považovaný za absolventa určitého stupňa vzdelávania. Všetko ostatné má byť ponechané na slobode škôl. A toto je predstava, ktorá centralisticky naladeným úradníkom naháňa strach. Strach, ktorý skrývajú za dobre mienené obavy, že školy si s takou náročnou úlohou neporadia, že budú potrebovať usmernenie a podobne. Pritom riešenie je veľmi jednoduché: dať školám minimálny príkaz a poskytnúť maximálnu pomoc. Štátny vzdelávací program je legislatívne zakotveným rámcom – mal by byť teda minimalistický, chrániť tradičné hodnoty spoločnosti, garantovať osvojenie základného rozsahu všeobecných poznatkov, požadovať rozvoj kritického myslenia žiakov primerane stupňu vzdelávania. Všetko ostatné má byť pomocou, ktorú škola môže alebo nemusí prijať – a nepatrí to do štátneho vzdelávacieho programu, ale do metodických príručiek. Má zverejnený dokument tieto atribúty?
.príkazy bez pomoci
Pozrime sa na štátny vzdelávací program pre gymnáziá. Prvých 22 strán ponúka teoretické východiská. Niektoré formulácie vyzerajú veľmi moderne – dôvera školám, nadpredmetový prístup k projektovaniu vzdelávania, možnosť komplexného hodnotenia žiakov, vedecké systémové, kritické a kreatívne myslenie. Postupuje sa od profilu absolventa, ktorý je definovaný cez jeho spôsobilosti (kompetencie). Ďalšie spôsobilosti sú pomenované pri charakteristike vzdelávacích oblastí a prierezových tém, kde sa stretávajú s obsahom vzdelávania. Tento postup má svoju logiku. Učiteľský pohľad však vzbudzuje obavu. Tie spôsobilosti sú veľmi pekne pomenované a keby niekto naozaj mal všetky tie charakteristiky, bol by to skvelý človek. Ak ich všetky naozaj budeme chcieť rozvinúť, koľko času na to bude treba? Dá sa to vôbec stihnúť? Alebo inými slovami: ak boli osnovy doteraz prehustené vedomosťami, nebudú teraz prehustené kompetenciami?
Samotnému obsahu vzdelávania (vzdelávacím štandardom) je v základnom dokumente venovaných len 27 riadkov teoretického úvodu – ostatné je v prílohe. Dočítame sa, že štát má definovať výstup, ku ktorému sa majú žiaci za pomoci učiteľov dopracovať. Dobrá správa. Ak to naozaj tak bude, potom vznikne priestor pre konkurenciu škôl. Štát povie, kam treba dôjsť, a školy budú ponúkať rôzne cesty a prostriedky, ako sa tam dostať. Ďalšia veta hovorí, že štruktúra štandardov bude pre všetky predmety rovnaká a bude vychádzať z revidovanej Bloomovej taxonómie. To iste pomôže jasnosti a zrozumiteľnosti štátnej požiadavky.
Po teoretickom úvode teda učiteľ s nádejou i obavami očakáva, do akých konkrétnych ustanovení sa tieto teoretické východiská pretransformujú.
Nasleduje tvrdá realita. Učebné plány prideľujú hodiny priamo predmetom a určujú aj presnú dotáciu v jednotlivých ročníkoch. Teda nie je priestor na nadpredmetové projektovanie vyučovania v škole – lebo štátny rámec prikazuje vyučovať predmety. Nie je ani priestor upraviť si hodinové dotácie jednotlivých predmetov v ročníkoch. Namiesto deklarovanej snahy dať školám viac dôvery, prichádza centralizácia. Už dnes totiž bez väčších problémov fungujú gymnáziá s rôznymi zameraniami, ktoré distribuujú hodiny jednotlivých predmetov do ročníkov rôzne. Osemročné gymnáziá majú takzvané jednostĺpcové učebné plány, ktoré definujú iba celkovú povinnú dotáciu pre jednotlivé predmety za celé štúdium. Ako budú tieto hodiny distribuované do ročníkov, je plne na rozhodnutí školy. Nový štátny vzdelávací program túto kompetenciu školám odoberá. Namiesto minimálneho príkazu a maximálnej pomoci prichádza maximálny príkaz a nijaká pomoc.
.nedorobok
Podobne je to aj s obsahom vzdelávania, ktorý tvorí prílohu základného dokumentu. Aj ten je nadiktovaný pre každý ročník – ani vo vnútri jednotlivých predmetov žiadna voľnosť v distribúcii obsahu neexistuje. Narýchlo dokončený je iba obsah prvého ročníka, ďalšie ročníky sú vo väčšine predmetov iba naznačené. Aj z toho mála sa však dá usúdiť, že v mnohých predmetoch ubudlo viac povinných hodín ako povinného učiva – čiže nakoniec ani k tej redukcii osnov zrejme reálne nedošlo. Štruktúra štandardov sa líši od predmetu k predmetu, avizovaná Bloomova taxonómia sa kamsi stratila. Za týchto okolností riaditeľ školy ani nemôže usporiadať jeden seminár pre všetkých učiteľov, aby im niekto kompetentný objasnil, ako sa majú orientovať vo vzdelávacích štandardoch a ako ich majú pretransformovať do školských vzdelávacích programov. Kvalita technického spracovania je katastrofálna, niektoré dokumenty (napríklad dejepis) sú nečitateľné, pretože časti textu jednoducho vypadli. Učiteľ teda vykročí na cestu tvorby školského vzdelávacieho programu s nekvalitnou mapou a bez toho, aby poznal cieľ cesty.
Aký teda je štátny vzdelávací program? Je to nedorobok, ktorý štátom požadovaný obsah vzdelávania iba naznačuje, nie definuje. A ak sa aj dorobí, nebude fungovať dobre, pretože už učebné plány sú nastavené zle. Namiesto decentralizácie centralizujú, namiesto toho, aby sa umožnilo nadpredmetové vzdelávanie, klasické predmety ostávajú jedinou možnosťou. Učiteľom a riaditeľom škôl zostávajú zhruba štyri mesiace času na to, aby pripravili školské vzdelávacie programy. Popri riadnom vyučovaní, popri maturitných skúškach, popri koncoročnej klasifikácii, popri čerpaní dovolenky (ak ju nevyčerpajú v lete – budú ju čerpať v októbri?). Dostupná metodická pomoc – žiadna. Školské vzdelávacie programy sa za týchto podmienok možno dajú napísať, ale nie premyslieť. Špecialistom na ŠPÚ, pre ktorých je tvorba kurikula hlavnou náplňou práce, to trvalo o mesiac dlhšie, a k cieľu sa nedostali. Reformu vzdelávania teda v tomto volebnom období možno vykážeme, ale takmer určite neuskutočníme.
Autor je stredoškolský učiteľ a spolupracovník KI.
Článok bol uverejnený v týždenníku .týždeň 20/2008 dňa 12. mája 2008.
