Komplexnosť reformných krokov
Reformy, ktoré sa v poslednom období podarilo v regionálnom školstve zrealizovať, sa týkali oblastí, ktoré na prvý pohľad s obsahom vzdelávania nesúvisia – zaviedol sa nový, efektívnejší model financovania škôl, decentralizoval sa mechanizmus štátnej správy a prostredníctvom školskej samosprávy sa vytvorili nové nástroje verejnej kontroly. Zodpovednosť za existenciu školy prešla z centrálnej úrovne na obce a VÚC, rodičia získali možnosť ovplyvňovať dianie na škole prostredníctvom rady školy, normatívy vniesli do financovania škôl viac spravodlivosti. Žiadna z týchto zmien však nemala nijaký vplyv na inováciu obsahu vzdelávania. Zmenili sa mechanizmy finančného a organizačného zabezpečenia škôl, ale v tej možno najdôležitejšej oblasti sa zatiaľ nijaké razantné zmeny neuskutočnili.
Tempo realizácie obsahovej reformy je výrazne pomalšie nielen vzhľadom na reformné kroky, ktoré sa urobili v iných oblastiach regionálneho školstva ale aj vzhľadom na aktuálne spoločenské potreby. Je to škoda, lebo tak, ako stojí obsah vzdelávania v centre vzdelávacieho systému, mal by stáť aj v centre systémových zmien. Reforma vzdelávania je komplexný proces a jednotlivé reformné kroky je potrebné realizovať tak, aby boli čo najviac prepojené a aby sa navzájom dopĺňali.
Nedostatočné vyladenie jednotlivých krokov reformy vzdelávania má viacero príčin, ktoré treba vnímať komplexne, v súvislostiach s reálnym spoločenským kontextom. Dalo by sa dlho diskutovať o tom, či mohol alebo nemohol rezort školstva urobiť viac alebo či je správne načasovaná nová školská legislatíva. Väčšina z nás by sa asi zhodla na tom, že obsahovú reformu sa nepodarilo naštartovať včas a jej tempo nie je optimálne. Rovnako o akútnej potrebe prijať nový školský zákon dnes už nikto nepochybuje. Domnievam sa však, že keď sa pozrieme na kontext, v akom sa reforma vzdelávania rodí, nájdeme mnoho ďalších súvislostí, ktoré proces obsahovej reformy objektívne spomaľujú.
Nielen medzi politikmi a v médiách, ale v celej spoločnosti viac rezonuje problematika vysokých škôl ako témy regionálneho školstva. Jedinými témami, ktoré sa z času na čas objavia na stránkach tlače, sú problémy s rekonštrukciou školských budov alebo nízke platy učiteľov, top-témou boli maturity. Avšak to najpodstatnejšie, široká problematika obsahu vzdelávania na základných a stredných školách, stojí už dlho na okraji spoločenského záujmu.
Ani samotní aktéri vzdelávacieho procesu ju zatiaľ nevnímajú ako prioritu. Pozornosť zriaďovateľov škôl sa sústreďuje viac na zatekajúce strechy ako na kvalitu vzdelávacích programov. Učitelia sú preťažení, nedocenení a aj preto pasívni a strácajú nielen motiváciu k výkonu, ale aj chuť hľadať východisko z tejto situácie. Ešte stále sa nevytvoril dostatok podporných mechanizmov, vďaka ktorým by boli viac motivovaní napríklad k ďalšiemu vzdelávaniu a k väčšej samostatnosti a tvorivosti, čo by im pomohlo naštartovať svoju aktivitu aj v procese realizácie jednotlivých reformných krokov. Rovnako sa čoraz viac prehlbuje nezáujem rodičov o dianie na škole, a to napriek tomu, že je vytvorený nový systém školskej samosprávy, do ktorého môžu vstúpiť. Ich participácia na rozvoji školy sa redukuje iba na platenie príspevkov na rodičovské združenia. A znova – namiesto toho, aby sa v spoločnosti viac diskutovalo o potrebe aktivizácie rodičov, o nevyhnutnosti zvyšovania ich záujmu o prospievanie vlastných detí a o ich osobnostný a citový rozvoj, čoraz viac sa ozývajú hlasy, ktoré vyzývajú školu, aby aj v tejto oblasti preberala za rodičov zodpovednosť.
Brzda reformného procesu
Faktorov, ktoré spomaľujú proces obsahovej reformy je samozrejme omnoho viac, tie ktoré som spomenula, však majú spoločného menovateľa – náš vzdelávací systém je stále nastavený na model jednotnej školy. Väčšinový pohľad na úlohu školy a na jej fungovanie sa za tie roky demokracie a slobody veľmi nezmenil. Čo treba rozumieť pod termínom jednotná škola dnes, keď sa už decentralizovalo riadenie a financovanie škôl? Pokúsim sa pomenovať základné charakteristiky nášho vzdelávacieho systému, ktoré podporujú toto tvrdenie:
– štát má stále dominantné postavenie pri určovaní charakteru vzdelávacej politiky, čo značne brzdí aktivity všetkých ostatných aktérov vzdelávacieho procesu,
– učebné osnovy, záväzné pre jednotlivé typy škôl sa stále vytvárajú na centrálnej úrovni,
– meranie a hodnotenie kvality vzdelávania je stále v rukách štátu aj na úrovni vzdelávacej sústavy ako celku, ale aj na úrovni jednotlivých škôl,
– do vzdelávacieho systému nebol zavedený dostatok participatívnych mechanizmov, ktoré by fungovali aj na nižších úrovniach a ktoré by zároveň poskytovali potrebnú spätnú väzbu pre reformnú stratégiu,
– stále sa nepodarilo otvoriť trh s ďalším vzdelávaním učiteľov tak, aby sa neštátni poskytovatelia vzdelávacích programov zrovnoprávnili so štátnymi inštitúciami, čo brzdí vznik konkurenčného prostredia a čo má priamy vplyv na kvalitu ponúkaných vzdelávacích programov.
Aj z týchto dôvodov sa také zmeny ako napríklad prechod zriaďovateľských kompetencií na obce a VÚC alebo zavedenie normatívneho financovania škôl realizovali bez toho, aby vytvorili tlak na prerozdelenie zodpovednosti aj za tvorbu obsahu vzdelávania a za kontrolu jeho kvality.
Jednotná škola – uzavretý mikrosvet
Medzinárodné prieskumy, ktoré porovnávali v krajinách OECD úroveň žiakov základných a stredných škôl v takzvaných kľúčových kompetenciách, teda v zručnostiach, ktoré sú potrebné pre praktické uplatnenie sa v reálnom živote, odhalili v slovenskom vzdelávacom systéme vážne nedostatky. Napriek tomu, že má naše školstvo doma i vo svete ešte stále dobrú povesť prieskumy ukázali, že slovenskí žiaci nie sú pre praktický život dostatočne pripravení. Testy, ktoré obsahovali zadania vo forme jednoduchých príkazov, im ťažkosti nerobili. Problémy však mali s úlohami, ktoré simulovali bežné použitie teórie v praxi a ktoré od nich vyžadovali logický úsudok a kreatívny prístup k riešeniu problémov.
Ukazuje sa, že predimenzované učebné osnovy neposkytujú ani učiteľovi ani žiakom dostatok priestoru na rozvíjanie kľúčových kompetencií. Náš školský systém nie je optimálne vyvážený, je viac orientovaný na memorovanie teoretických pojmov, ako na rozvíjanie prakticky použiteľných vedomostí a zručností. Povinného učiva je toľko, že ak ho chce učiteľ prebrať v predpísanom rozsahu a pritom dodržať povinnú časovú dotáciu, neostane mu veľa priestoru na potrebné precvičovanie novej látky a na jej obohatenie o nové trendy.
Školská prax potvrdzuje, že mechanizmus, akým sa dnes na centrálnej úrovni určuje, čo všetko sa deti musia v jednotlivých predmetoch naučiť, evidentne nedokáže zabezpečiť potrebnú kvalitu. Preto sa domnievam, že by mala decentralizácia školského prostredia nadobudnúť jasné kontúry nielen v oblasti financovania a riadenia, ale aj v oblasti obsahu vzdelávania, čím by sa zodpovednosť za školu ako celok, za jej kvalitu a rozvoj preniesla z centra na úroveň miestnej komunity.
V súčasnosti je škola do seba uzavretým mikrosvetom. Ak chceme, aby vzdelávala deti pre život, musí sa zmeniť na otvorenú vzdelávaciu inštitúciu, ktorá sa dokáže priblížiť k tým, pre ktorých tu vlastne je – k žiakom, k rodičom a k potenciálnym zamestnávateľom svojich absolventov. Partneri školy by mali mať zároveň možnosť aktívne vstupovať aj do procesu hodnotenia jej kvality a poskytovať tak škole takmer okamžitú spätnú väzbu, ktorá môže byť v mnohých prípadoch účinnejšia a podnetnejšia ako formálne hodnotenie školy na úrovni štátnej školskej inšpekcie.
Možnosť participácie miestnej komunity na tvorbe, realizácii, kontrole a hodnotení výchovno-vzdelávacieho programu môže byť motorom, ktorý naštartuje kvalitatívne zmeny na školách.
Nový obsah vzdelávania – cieľ reformných zmien
Mechanizmus, akým sa dnes na centrálnej úrovni tvoria učebné osnovy, nie je dobrým nástrojom na inováciu obsahu. Želaný efekt sa totiž nedá dosiahnuť len mechanickou redukciou učiva. Našim deťom nepomôže, ak sa toho budú učiť menej. Potrebujú si osvojiť nové vedomosti, nové zručnosti, a to všetko zároveň novým spôsobom.
Nový obsah vzdelávania preto musí byť tvorený prostredníctvom takého mechanizmu, ktorý dokáže zabezpečiť, že škola bude vedieť flexibilne reagovať na rýchle spoločenské zmeny a na individuálne potreby žiakov. Centrálne stanovené učebné osnovy nedokážu postihnúť realitu v jej rozmanitosti, mnohorakosti, regionálnych, lokálnych a ďalších špecifikách. Nezodpovedajú skutočným potrebám konkrétnych jednotlivcov a miestnych komunít a nie sú schopné pružne reagovať na nové trendy. Do procesu tvorby obsahu vzdelávania by preto mali v oveľa väčšej miere ako doteraz vstupovať aj jednotliví partneri školy, najmä rodičia a miestna samospráva a zodpovednosť za konečnú podobu konkrétneho výchovno-vzdelávacieho programu by sa mala definitívne preniesť na úroveň školy.
Dvojúrovňový participatívny model tvorby obsahu
Dobrým riešením pre slovenské školy by bol prechod na tzv. dvojúrovňový participatívny model tvorby obsahu vzdelávania. Základným princípom tohto nového mechanizmu tvorby učebných osnov je deľba zodpovednosti za to, čo sa žiaci učia, medzi štát a školu samotnú. Ak by sa podarilo uviesť na slovenských školách takýto model do praxe, úloha štátu by sa obmedzila na definovanie tzv. „povinného obsahového minima“ a učitelia by získali možnosť vytvárať konečnú podobu učebných osnov priamo na škole.
Súčasná podoba učebných osnov by sa tak zmenila na dvojzložkový model, ktorý by pozostával z tzv. rámcového výchovno-vzdelávacieho programu a zo školského výchovno-vzdelávacieho programu.
Rámcový vzdelávací program by vznikal na úrovni štátu, určoval by povinné učivo v podobe záväzných tém z oblastí prírodných, humanitných a spoločenských vied a obsahoval by nasledovné parametre:
– pomenúval by vzdelávacie ciele jednotlivých stupňov vzdelania, teda to, čo sa majú naučiť žiaci na úrovni 1. a 2. stupňa základnej školy a na stredoškolskej úrovni,
– definoval by profil absolventa jednotlivých typov škôl, teda to, čo má vedieť žiak, keď ukončí základné vzdelanie, stredné odborné vzdelanie, či všeobecné stredné vzdelanie,
– stanovoval by vzdelávacie štandardy, teda to, na akej úrovni to má žiak vedieť.
To všetko by bolo účinným nástrojom na kontrolu a hodnotenie dosiahnutej kvality vzdelania.
Rámcový vzdelávací program by bol pre tvorbu školského vzdelávacieho programu záväzný, čo by znamenalo potrebný zjednocujúci prvok vo vzdelávaní na základných a stredných školách. Školy by však disponovali dostatočne veľkým priestorom na jeho premietnutie do vlastných koncepcií vyučovacieho procesu.
V školskom vzdelávacom programe by si mohla každá základná a stredná škola sama určovať svoje zameranie, štruktúru predmetov, učitelia by si slobodne volili ťažiskové témy, doplnkové učivo, ako aj vyučovacie metódy. To všetko by výrazne prispelo k rôznorodosti ponuky škôl a tým aj k posilneniu konkurenčného prostredia. Reforma vzdelávania bude totiž úspešná len vtedy, ak sa naše školy pretransformujú na slobodné vzdelávacie inštitúcie, ktoré budú ponúkať široké spektrum rôznych výchovno-vzdelávacích programov a ktoré sa vďaka tomu, že budú viac späté s lokálnymi potrebami, stanú kultúrnym a vzdelávacím centrom pre celú komunitu.
Nový obsah vzdelávania – motor ďalších zmien
Na záver treba povedať, že realizácia reformy vzdelávania podľa takéhoto scenára by vyvolala ďalšie reakcie v celom vzdelávacom systéme a dotkla by sa viacerých ďalších oblastí. Na to, aby učitelia dokázali na tieto zmeny reagovať, budú potrebovať pomocnú ruku. Bude treba urobiť potrebné korekcie v ich úväzkoch a systém finančného ohodnotenia učiteľov bude treba prepojiť so systémom ich kariérneho rastu. Bude potrebné inak nastaviť ich vysokoškolské vzdelávanie ale aj systém ich ďalšieho vzdelávania. Školy budú potrebovať nielen kvalitne vzdelaných predmetárov, ale najmä flexibilných pedagógov, dobre sa orientujúcich aj v širších súvislostiach danej problematiky svojho zamerania, vďaka čomu budú schopní tvorivo pristupovať k obsahu vzdelávania tak na koncepčnej úrovni školy ako aj na úrovni každodenného vyučovacieho procesu. Ak sa spomínaný reformný koncept podarí presadiť, bude potrebné učiteľov na tieto systémové zmeny najprv dobre pripraviť.
Zmeny sa perspektívne dotknú aj oblasti kontroly a hodnotenia kvality škôl. Aby sa v systéme slobodných škôl zabezpečila transparentná a objektívna kontrola kvality vzdelávania, bude potrebné rozšíriť doterajší systém hodnotenia štátnou školskou inšpekciou o nové mechanizmy, ktoré budú poskytovať spätnú väzbu rodičom na úrovni školy ako aj zriaďovateľom na úrovni samosprávy. Nové výročné správy, ktoré budú od budúceho roka školy povinné zverejňovať, sú dobrým krokom. No z načrtnutých ďalších tém, ktoré s reformou vzdelávacích obsahov úzko súvisia, vyplýva, že na to, aby systém slobodných škôl fungoval naozaj dobre, bude treba na školách urobiť oveľa viac zásadných zmien.
Prednáška odznela dňa 19. novembra 2005 na konferencii Inovácie v škole, ktorú v Podbanskom organizovalo združenie Orava a Centrum pre vzdelávaciu politiku.
