Reforma vzdelávania je permanentný proces

Medzinárodné prieskumy PISA (Programme for International Student Assessment) a PIRLS (Progress in International Reading Literacy Study), ktoré porovnávali v krajinách OECD úroveň žiakov základných a stredných škôl v čitateľskej, matematickej a prírodovednej gramotnosti, odhalili v slovenskom vzdelávacom systéme vážne nedostatky. Napriek tomu, že naše školstvo má doma i vo svete ešte stále dobrú povesť, prieskumy ukázali, že slovenskí žiaci nie sú dostatočne pripravení pre praktické uplatnenie sa v reálnom živote. Testy, ktoré obsahovali zadania vo forme jednoduchých príkazov, im ťažkosti nerobili. Problémy mali s úlohami, ktoré simulovali bežné použitie teórie v praxi. Pri zadaniach, vyžadujúcich kreatívny prístup k riešeniu problémov a logický úsudok, slovenskí žiaci zlyhávali.

Prieskumy potvrdili, že napriek reformnej rétorike sa toho oproti minulosti na našich školách veľa nezmenilo. Vďaka predimenzovaným učebným osnovám, ktoré neposkytujú ani učiteľovi ani žiakom dostatok tvorivého priestoru, sa naše deti stále učia podľa podobného scenára ako ich rodičia. Tak ako kedysi, ešte aj dnes sú vedené viac k poslušnosti a disciplíne ako k samostatnosti a osobnej zodpovednosti. Písomky, orientované na overovanie teoretických vedomostí, sú stále najčastejšie využívaným nástrojom hodnotenia, pričom hĺbka pochopenia novej látky ostáva nepovšimnutá. Rozvíjaniu kritického myslenia, kultivovaniu komunikácie, ukotveniu preberanej látky v širšom kontexte a využitiu naučeného v praxi sa stále nevenuje dostatočný priestor. Povedané rečou Národnej správy o politike mládeže v SR pre Radu Európy z mája 2005 “Napriek proklamáciám sa zatiaľ nedarí prebudovať osnovy a štandardy výchovy a vzdelávania na všetkých typoch škôl tak, aby miesto encyklopedických poznatkov prevládalo rozvíjanie schopností, postojov a získavanie kľúčových kompetencií”.

Slovenské základné a stredné školy sú stále uzavretým mikrosvetom, vytrhnutým z reality. Napriek užitočným zmenám, ktoré si de facto vynútil proces decentralizácie verejnej správy, slovenský model vzdelávania funguje na princípe zotrvačnosti. Prenosom kompetencií na samosprávu sa síce vytvoril priestor na pozitívne zmeny v systéme financovania škôl (prešlo sa na normatívy, vďaka čomu je dnes financovanie adresnejšie a prehľadnejšie) a zodpovednosť za existenciu školy prešla z centrálnej úrovne na miestne a regionálne samosprávy, no tieto reformné kroky nemali nijaký vplyv na inováciu obsahu vzdelávania. Na to, aby sa naše školy stali naozaj modernými vzdelávacími inštitúciami, sú potrebné oveľa hlbšie systémové zmeny.

Ak sa chceme v úrovni vzdelávania priblížiť napríklad k Fínsku, ktoré sa v medzinárodných prieskumoch pravidelne umiestňuje na tých najvyšších priečkach, musíme mať odvahu zmeniť náš vzdelávací systém od základov. Fenomén jednotnej školy by mal vymiznúť nielen z našej legislatívy, ale aj z našej mysle. Mechanizmus, akým sa dnes na centrálnej úrovni určuje, čo všetko sa deti musia v jednotlivých predmetoch naučiť, evidentne nedokáže zabezpečiť potrebnú kvalitu. Decentralizácia musí získať jasné kontúry aj v oblasti obsahu vzdelávania, čím by sa zodpovednosť za školu, za jej kvalitu a rozvoj preniesla z centra na úroveň miestnej komunity a stala by sa tak lokálnou záležitosťou. Škola sa musí priblížiť k tým, pre ktorých tu vlastne je – k žiakom, k rodičom a v prípade strednej školy aj k potenciálnym zamestnávateľom jej absolventov.

Dobrým riešením pre slovenské školy by bol prechod na dvojúrovňový model tvorby obsahu vzdelávania. Úspešne funguje v Maďarsku, v Čechách ho práve zavádzajú do praxe. Tento model odporúčajú aj autori projektu Milénium (2001, východiskový koncepčný dokument reformy vzdelávania). Základným princípom nového mechanizmu tvorby obsahu je deľba zodpovednosti za to, čo sa žiaci učia, medzi štát a školu samotnú. Ak by sa podarilo uviesť takýto model do praxe aj na Slovensku, úloha štátu by sa obmedzila na definovanie tzv. “povinného obsahového minima” a zodpovednosť za konečnú podobu učebných osnov by sa preniesla na úroveň školy. Každá škola by si povinné tematické oblasti doplnila o vlastné témy a vlastné predmety tak, aby mohla ponúknuť svojim žiakom vyvážený a pritom jedinečný školský program. Takýto model tvorby obsahu by bol efektívnym nástrojom nielen na zvyšovanie úrovne jednotlivých škôl, ale aj na tvorbu optimálneho konkurenčného prostredia.

Takáto radikálna zmena by zasiahla aj ďalšie oblasti vzdelávacieho systému, ako napríklad oblasť kontroly a hodnotenia kvality škôl, možnosti prestupu medzi školami, oblasť vysokoškolského a ďalšieho vzdelávania učiteľov, model ich finančného ohodnotenia a ďalšie, s ktorými je obsah vzdelávania úzko previazaný. Reforma vzdelávania je komplexný proces, ktorého jednotlivé kroky treba starostlivo vyvážiť. Je to proces, ktorý sa nezačal dnes, ale ktorý už dávno beží a ktorý neskončí dňom prijatia nového školského zákona. Potrebné štrukturálne zmeny sú plánované na takmer desaťročie. A ak raz chceme dosiahnuť napr. úroveň Fínska, treba systém nastaviť tak, aby sa reforma vzdelávania stala permanentným procesom.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2005.

Navigácia