Nielenže minister školstva dodnes učiteľom nedokázal vysvetliť zmysel svojej reformy, ale zdá sa, že ho ešte nepochopil ani sám.
Uplynul prvý školský rok, ktorý minister školstva Ján Mikolaj onálepkoval prívlastkom „reformný”. Mal odštartovať zásadné zmeny na základných a stredných školách, „dať zelenú” modernizácii vzdelávacieho systému. Kvetnatá politická rétorika sľubovala prechod „od memorovania k tvorivosti”, čo v pedagogickom preklade znamená inováciu obsahu vzdelávania na všetkých vzdelávacích stupňoch, zefektívnenie vyučovacích metód vo všetkých triedach a v konečnom dôsledku vzdelaných, aktívnych a samostatne premýšľajúcich žiakov.
V deň odovzdávania vysvedčení sa natíska otázka – podarilo sa? Aká je skutočnosť? Žiaľ, celkom iná. Veľkohubo sľubované zmeny na školách nenastali. Naopak, učiteľom sa v priebehu tohto školského roka ich bežná práca iba skomplikovala a žiaci sa učia stále rovnako.
Nový školský zákon, platný od septembra minulého roka, bol „prvým výkopom” Mikolajovej reformnej šarády. Zavedením dvojúrovňového modelu štátnych a školských vzdelávacích programov učiteľom formálne sľuboval priestor a čas na zmysluplné a pútavé učenie. Jeho prijatie prebehlo pomerne hladko ako v parlamente, tak i v pedagogickej obci, hoci uzdravujúcim receptom na boľavé školstvo rozhodne nebol.
Čakanie na zmenu však bolo príliš dlhé a únavné, a tak bol akýkoľvek „reformný” krok vítaný. Keď sa však potom na scéne objavila konkrétna podoba štátnych vzdelávacích programov, bolo po eufórii. Nielenže boli šité horúcou ihlou a s chybami, ale žiadnu zo zmien, ktoré minister veľkohubo učiteľom sľuboval, nepriniesli. Základné rezortné dokumenty, ktoré mali školám udať reformný tón, zneli falošne.
Podvod
Celá reforma ministra Mikolaja je podvod – na učiteľoch, na žiakoch i na rodičoch. Štátne vzdelávacie programy diktujú školám prakticky rovnaké množstvo učiva ako v predchádzajúcich rokoch, učitelia však majú menej času na jeho odučenie. Sľubovaný priestor na inovatívne postupy sa vytvoril iba formálne – mechanickým znížením počtu hodín na jednotlivé predmety.
Učitelia naoko dostali k dispozícii zopár „voľných” hodín, ktoré môžu využiť podľa vlastného uváženia. Keďže im však chýba čas na odučenie povinnej látky, namiesto vnášania inovácií do výučby licitujú, či posilniť klasický dejepis, fyziku alebo iný povinný predmet. Obavu, že Mikolajovi nejde o skutočnú zmenu vo vzdelávaní, ale iba o „proreformne” zafarbenú politickú hru, podporuje i skutočnosť, že pokyn učiť „po novom” vydal bez pripravených nových učebníc. Či sa nejaké dostanú učiteľom a žiakom do rúk aspoň v nasledujúcom školskom roku, stále nie je isté.
Učitelia boli hodení do mútnej „reformnej” vody absolútne nepripravení, čo sa odráža aj v podobe samotných školských vzdelávacích programov. Pripravovali ich narýchlo cez prázdniny a v dôsledku časového tlaku, únavy a nedostatku informácií bol v mnohých prípadoch výsledok ich snaženia až paradoxne „antireformný”. Nie však preto, že by učitelia nevedeli identifikovať, čo sa od nich očakáva, ale preto, že sa dôsledne držali „zadania”, ktoré im minister Mikolaj ponúkol.
Zmysel svojej reformnej šarády im totiž dodnes nevysvetlil a podľa toho, ako vyzerajú rezortné „vzorové” dokumenty, zmysel tejto hry dodnes nepochopil ani on sám.
Na polceste
Vo vyspelých vzdelávacích systémoch, ktoré prešli na dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov, je školský vzdelávací program komplexným projektom, ktorý umožňuje školám vytvoriť si vlastnú tvár. Je adresovaný nielen školským inšpektorom, ale i rodičom a ďalším partnerom školy, ktorým pomáha sprehľadniť jej zložitú vnútornú štruktúru. V slovenských pomeroch ostal tento zámer na polceste – školský vzdelávací program sa tu chápe len ako rozpracovanie klasického učebného plánu pre jednotlivé predmety. Reformný potenciál, ktorý bol prítomný najmä v pokyne vytvoriť na školách jedinečné vzdelávacie príležitosti, sa tak na Slovensku bez mihnutia oka premrhal.
Na vine rozhodne nie sú učitelia, hoci sa minister Mikolaj snaží hodiť zodpovednosť za konečnú podobu reformy na ich plecia. Ak sa však neozvú a nepovedia nahlas, čo si o jeho reforme skutočne myslia, zrejme mu vyjde aj tento falošný ťah.
Autorka je analytička KI.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 30. júna 2009.
