Pri pokuse o zhodnotenie úspešnosti prebiehajúcej reformy základných a stredných škôl možno s odstupom troch rokov konštatovať, že tzv. Mikolajova reforma školstva účel nesplnila. Vzhľadom na to, že bola spustená bez ujasnenia cieľového stavu, prirýchlo a školy neboli na ňu dostatočne pripravené, priniesla so sebou iba ďalšie problémy, ktoré sa postupne nabaľujú na tie, ktoré mala práve reforma odstrániť.
Pôvodne deklarované reformné zámery, zhrnuté do síce trochu povrchného, ale všeobecne obľúbeného hesla „menej memorovania a viac tvorivosti,“ sa školám napĺňať nedarí. Formálne zavedenie dvojúrovňového modelu štátnych a školských vzdelávacích programov môže niekoho zvádzať ku konštatovaniu, že je to chyba najmä učiteľov, ktorí nevedia tvorivú slobodu dostatočne využiť, no jadro problému leží inde. Reformný proces brzdia najmä systémové prekážky, ktoré učiteľom pri samostatnom zostavovaní školského kurikula stále zväzujú ruky.
Štát školám aj naďalej vymedzuje základné učivo príliš podrobne a v širokom rozsahu. Predpisuje ho v podobe povinných predmetov pre jednotlivé ročníky a určuje školám aj časovú dotáciu na jeho odučenie. Bývalý minister školstva Mikolaj oklieštil reformu obsahu vzdelávania iba na zníženie počtu hodín, za ktoré majú učitelia učivo so žiakmi prebrať, z objemu povinného učiva im však neubral. Model autonómnej školy, plne zodpovednej za konkrétnu podobu vzdelávacieho procesu, sa preto nemôže v školskej praxi naplno uplatňovať. Učitelia narážajú najmä na nedostatok času, ktorý limituje ich predstavy o praktickej podobe vyučovacieho procesu. Všetok vyučovací čas, vrátane toho „voľného,“ ktorý mali mať k dispozícii na spestrenie vyučovania, investujú do zvládnutia povinného učiva.
Falošná ilúzia slobody škôl
Rezort školstva neposkytol učiteľom žiadnu pomoc, vďaka ktorej by sa rýchlejšie zorientovali v tom, čo sa od nich vlastne očakáva. Nevytvoril pre nich žiadnu databanku vzorových didaktických modelov, z ktorých by si mohli školský vzdelávací program jednoducho „vyskladať,“ ani im neponúkol kvalitné programy ďalšieho vzdelávania, v ktorých by sa tie modely naučili sami zostavovať. Namiesto toho im prakticky zo dňa na deň pripísal také okamžité výkony, ktoré v zahraničných školských systémoch zvyknú napĺňať špecializované vývojové tímy – a to dlhodobo, nie za pár mesiacov.
Na ceste medzi štátnym vzdelávacím programom a školskými vzdelávacími programami tak vzniklo namiesto adekvátnej pomoci učiteľom vákuum, vytvárajúce falošnú ilúziu slobody škôl. Učitelia sú nútení projektovať školské vzdelávacie programy bez potrebných znalostí, bez podporného metodického servisu, bez vzorových didaktických modelov a žiaľ i bez adekvátneho finančného ohodnotenia. Tomu potom pochopiteľne zodpovedá aj kvalita školských vzdelávacích programov.
Kde začať s nápravou?
Je najvyšší čas, aby rezort školstva začal chyby v školskom systéme naprávať. Slobodný výber vzdelávacej cesty a najmä kvalitu ponuky rôznorodých vzdelávacích príležitostí dnes brzdí nielen zdeformovaný model vzdelávacieho obsahu. Rezort školstva by mal začať upratovať i v ďalších oblastiach, ktoré s načrtnutými problémami úzko súvisia.
Ministerstvo školstva by malo dať jasný signál, že chce v prvom rade opraviť deformácie Mikolajovej „obsahovej reformy“. A taktiež, že opravu vykoná dôsledne, vrátane otvorenia trhu s učebnicami a učebnými materiálmi. Dovoliť vydavateľstvám učebníc slobodne tvoriť a inovovať učebnice je rovnako dôležité, ako dať školám možnosť slobodne si z ponuky vydavateľstiev vyberať a učebnice samostatne nakupovať. Ministerstvo školstva by viac nemalo regulovať ani jednu z týchto činností.
To isté platí o programoch ďalšieho vzdelávania učiteľov. Iba v konkurenčnom prostredí, v ktorom stratí Metodicko-pedagogické centrum monopol na „bezplatné“ zabezpečovanie ďalšieho vzdelávania učiteľov, má zmysel očakávať zvýšenie kvality vzdelávacích programov.
Prehĺbenie zodpovednosti učiteľov za obsah vzdelávania by malo ísť ruka v ruke s posilnením kompetencií manažmentu školy. Kto iný vie najlepšie posúdiť kvalitu výkonu konkrétneho učiteľa, ak nie manažment školy, ktorý s učiteľom uzatvoril pracovnú zmluvu? Súčasťou zmien, vedúcich k efektívnemu nastaveniu modelu autonómnej školy, by preto malo byť aj zrušenie platových tabuliek a zastavenie naháňačky učiteľov za kreditmi, ktoré im zaručujú príplatky. Systém odmeňovania musí pôsobiť na učiteľov motivačne, nesmie byť nastavený čisto formálne.
Čo je cieľom?
Školský systém treba otvoriť v ústrety rozmanitosti a flexibility. Jeho úlohou nie je diktovať žiakom, čo majú vedieť, ani učiteľom, ako im to majú naliať do hláv. Školský systém tu máme na to, aby zaručoval rôznorodosť vzdelávacích ciest, ich vzájomnú kompatibilitu a prepojenosť za účelom umožnenia všetkým žiakom dospieť rozličnými spôsobmi a tempom k spoločným vzdelávacím cieľom. Skutočným zmyslom slobody škôl je umožniť učiteľom učiť tak, aby mohli flexibilne reagovať na nové výzvy vo vzdelávaní a zároveň aby dokázali vyučovanie prispôsobiť potrebám svojich konkrétnych žiakov.
Na ťahu je teda opäť ministerstvo školstva. Je najvyšší čas, aby začalo konať a zabezpečilo v školách také prostredie, v ktorom sa budú dať tieto ciele naplniť. Verejnosť očakáva od neho plán, akým sa majú školy k tomuto cieľu dopracovať.
Autorka je analytička KI a garant kapitoly Vzdelávací systém v rámci Programového vyhlásenia reformnej vlády, ktoré nájdete na www.reformnavlada.sk.
Návrhy na zmeny školského systému nájdete v materiáli Štart k novej kvalite vzdelávania – rozmanitosť vzdelávacích ciest v regionálnom školstve, ktorý je dostupný na www.noveskolstvo.sk.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2011.
