Minister školstva Ján Mikolaj sa pri obhajobe chaotických reformných krokov rád utieka k frázam o väčšej samostatnosti a zodpovednosti učiteľov. Očakáva od nich tvorivé nasadenie a aktívnu podporu. Pod tieto prázdne heslá zatiaľ celkom úspešne zametá vlastnú neschopnosť a z učiteľov si robí fackovacích panákov.
Podľa jeho vyjadrení je už totiž reforma základných a stredných škôl výhradne v ich rukách, a tak si vlastne za všetko, čo rezort školstva pobabre, môžu len oni sami – nedokážu sa zorientovať v metodických pokynoch, ktoré ministerstvo vydá neskoro a s chybami, nevedia si včas zaobstarať neexistujúce tlačivá na vysvedčenia, nie sú schopní objednať si z edičného plánu učebnice, ktoré ešte nie sú ani len napísané. Napokon, na tvorbe školských vzdelávacích programov sa minulý rok vybláznili v čase svojho zaslúženého prázdninového voľna zrejme tiež len preto, že to tak sami chceli.
To, že to Mikolajovi prejde v médiách, je na škodu veci, hoci je to do istej miery pochopiteľné. Minister zvolil úspešnú mediálnu taktiku – zahlcuje novinárov okrajovými malichernosťami priam vysokorýchlostnou frekvenciou. Tí potom nemajú ani chuť ani čas vylúpnuť z toľkého balastu skutočné priority. Oveľa znepokojujúcejšia je však skutočnosť, že mu to prechádza aj u tých, ktorí by ho prekuknúť mali, teda u samotných učiteľov.
Nechajme teraz bokom „eurofondové“ motívy, pre ktoré sú učitelia často v pozícii „hluchých, slepých a nemých,“ ako tie povestné tri opice. Skúsme v tejto chvíli nebrať do úvahy ani snahu tých schopnejších byť radšej „neviditeľní“, keďže si už roky robia reformu po svojom. Pokúsme sa hľadať príčiny ich beztvárneho mlčania za hranicami samozrejmých argumentov. Pýtajme sa trochu „od boku“– nemlčia oni náhodou z bezradnosti?
Ešte pred súhlasným prikývnutím treba na obhajobu učiteľov nahlas povedať, že vyznať sa v doterajšom ministrovom reformnom postupe nie je vôbec jednoduché. Jednotlivé rezortné kroky majú neprehľadné motívy, sú nedôsledné a vonkoncom do seba nezapadajú. Míňajú sa v čase i v zamýšľaných dopadoch. V samotnej reformnej osnove sa dá len ťažko zorientovať, rezortné zahmlievanie tomu chaosu už len nasadzuje korunu. Zopár príkladov na ilustráciu: na základných a stredných školách sa už od septembra 2008 vraj učí „po novom“, no bez potrebnej prípravy učiteľov a bez nových učebníc; ohlasovanú slobodu škôl v skutočnosti prísne zošnurovali štátne vzdelávacie programy; deklarovanú pestrosť vo vzdelávaní okliešťuje napríklad aj plánovaný útlm osemročných gymnázií; nové pravidlá financovania neštátnych škôl zase odkrajujú poriadny kus z princípu rovnoprávneho postavenia všetkých zriaďovateľov. Reformný chválospev ministra s jeho konkrétnymi krokmi teda vonkoncom neladí.
Tí učitelia, ktorí sa poctivo snažia v jeho reforme zorientovať, okrem frustrácie veľa nezískajú. Ich hlavným záujmom je totiž učiť, nie po večeroch dolaďovať kostrbatý koncept vzdelávacej politiky. Na to nemajú ani čas, ani dostatok podkladov, ba ani profesijnú výbavu. Jediné, čo v Mikolajovom zadaní hľadajú, je recept na skvalitnenie práce za katedrou. Veľmi by im pomohli jasné legislatívne pravidlá, zrozumiteľne postavené vzdelávacie štandardy, inšpiratívne učebné a metodické materiály. S tým by dokázali predviesť očakávané pedagogické majstrovstvo. Lenže to im táto reforma doteraz neponúkla. A tak väčšina z nich mlčí, keďže má pocit, že hovoriť stále „nie je o čom“. Učitelia sa tým však vystavujú riziku fatálneho zlyhania. Prípadný krach reformy môže totiž alibistický minister školstva prezentovať ako ich osobný neúspech.
Otázka, či sú učitelia na reformu podľa Mikolajovho receptu dostatočne pripravení, je kľúčová. Poctivá odpoveď na ňu by mohla byť tým chýbajúcim impulzom k odhaľujúcemu zvolaniu, že rezortný kráľ je nahý, že to, čím sa toľko pýši, je len prázdna bublina. Nielenže by potvrdila, že pripravení nie sú, a že minister štart reformy trestuhodne podcenil, ale poodhalila by aj rezortné praktiky, zabezpečujúce falošnej reforme marketingový úspech.
V slovenských pomeroch je absencia zasadenia sa za zmeny vo vzdelávacom prostredí dlhodobo jednou zo základných charakteristík učiteľského stavu. Pasívne čakanie na pokyn „zhora“, slepá dôvera v rozhodnutia byrokratickej moci, mätúce zamieňanie odborných argumentov za politickú rétoriku, to všetko sú neprehliadnuteľné indikátory slepej poslušnosti, s akou učitelia zvyknú prijímať nové úlohy. Má to viacero dôvodov – zvyk, stereotyp, preťaženosť či vyhorenie sú len špičkou ľadovca. V tejto chvíli nie sú tie dôvody vôbec dôležité. Dôležité je uvedomiť si, aké nezmyselné je ministrovo očakávanie, že práve učitelia „dotiahnu“ jeho až príliš ležérne načrtnutý reformný koncept. Navyše, bez podania potrebnej pomocnej ruky vo forme pestrej palety nových učebníc, metodických materiálov či konkrétnych vzorových príkladov.
Z uvedených úvah vyplývajú dva možné závery. Buď je minister Mikolaj génius, ktorý tajne vypracoval brilantný plán na uskutočnenie vlastných reformných zámerov a tichú odovzdanosť učiteľov zneužíva ako dôkaz „celoplošnej“ podpory, alebo je to diletant, ktorý nemá na to, aby dokázal tento komplikovaný rezort viesť, pretože nepozná ani len cieľovú skupinu, pre ktorú reformu pripravil. Je ťažké rozhodnúť, ktorá z odpovedí je menším zlom pre naše školstvo.
Autorka je analytička KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2009.
