Keď justícia prestane slúžiť spravodlivosti, budujte alternatívne štruktúry, radí profesor práva z Chicaga.
Profesor práva z University of Chicago Richard Epstein dal TRENDU rozhovor deň po tom, ako Kongresom prešla zdravotnícka reforma. So zápalom si posťažoval na rúcanie fundamentov, na ktorých bola postavená americká spoločnosť. Prezidenta Baracka Obamu, ktorého zažil, keď pôsobil na tej istej právnickej škole, označil za šarmantného chlapíka, ktorý vie dobre vychádzať s ľuďmi. No nie je to podľa neho žiadny intelektuál, ktorý by vedel domyslieť veci do dôsledkov. S rovnakým zanietením ako o aktuálnej americkej politike R. Epstein hovoril o problémoch, ktoré trápia Slovensko.
Pri prezeraní rebríčka Doing Business [správa Svetovej banky o kvalite podnikateľského prostredia] sme si všimli, že osem krajín z desiatky, v ktorej sa podniká najlepšie, využíva zvykové právo. Je to náhoda alebo je anglo-americká právna tradícia skutočne lepšia ako rímsko-nemecká?
Jedna z top krajín sú Spojené štáty, však?
Áno.
Rozdiely medzi zvykovým a civilným právom dnes nie sú až také veľké. To, čo dnes označujeme ako common law, obsahuje veľa prvkov rímskeho práva. Takže nehľadal by som vysvetlenie práve v tomto. Regulácia trhu práce, bezpečnosti, penzijný systém, zákaz diskriminácie a tak ďalej – to sú pravidlá, ktoré všade vychádzajú z moci parlamentu, nie zo zvykového práva. A prvky zvykového práva dokonca veľmi silno potláčajú, čo vidno napríklad na pracovnoprávnej legislatíve či už v USA alebo v Británii. Takže naozaj, takto by som otázku nestaval.
Ako teda znie otázka?
Zamýšľal by som sa nad tým, či pri formovaní právneho prostredia postupujeme koncepčne alebo empiricky.
Čo znamená…
Predstavte si, že potrebujete postaviť most. Spôsob, akým bude postavený, závisí od toho, či sa do diela pustí Angličan alebo Francúz. Francúzi urobia všetky merania, dosadia do rovníc, urobia potrebné výpočty a skonštatujú, že „le most by mal v princípe fungovať“. A niekedy majú pravdu, niekedy sa zmýlia. A Angličania? To sa chlapík hrá s modelmi mosta, „ejha, toto nedrží, treba inak“ a nakoniec postaví most. Tento prístup sa nazýva empirický, lebo vychádza z reálneho pozorovania a teória nasleduje až potom. Francúzsky prístup môže viesť k tomu, že v snahe nájsť elegantné riešenie zavediete do systému nadmerné prvky centrálneho plánovania. Obávam sa, že tento rozdiel sa začína stierať, a i u nás začíname mať viac centrálneho plánovania, ako by bolo vhodné.
Takže keď to nie je o právnom systéme, v čom sa ešte odlišujú úspešné krajiny od ostatných?
Myslím si, že mnohé tieto kultúry majú okrem common law ešte jednu vec: silný zmysel pre individualitu a zmysel pre vieru v pravidlá a efektívne inštitúcie. To sa však bude postupne narúšať. Moja predpoveď je, že s narastajúcou byrokraciou sa budú čoraz viac presadzovať špeciálne výnimky pre záujmové skupiny a systém to rozožerie. Veď vidíte, že keď sa chodí lobovať, tak za posilnenie monopolu, nie za zvýšenie konkurencie v oblasti, kde pôsobíte. Nemám dobrý pocit z vyzdvihovania Ameriky v rôznych rebríčkoch, pretože v porovnaní s inými krajinami máme v právnom systéme okrem výborných vecí i pár skutočných hrôz.
S čím my máme problém, to sú nielen pravidlá, ale aj ich presadzovanie. Napríklad dvaja sudcovia vynesú v rovnakých sporoch dva rôzne verdikty. Firmy preto viac využívajú arbitráže, niektoré dokonca v zahraničí.
A to je dobrá vec, na ktorú prišli napríklad i Číňania. Tamojšie veľké korporácie si riešia obchodné spory v Hongkongu. Jednoducho vedia, že lokálnej súdnej moci sa nedá veriť. Poznám i pár Američanov, ktorí v bývalom Československu prišli o veľa peňazí pre nekompetentné súdne konanie. Stiahli sa odtiaľto a už sa nikdy nemienia vrátiť. A ľudia sa radi podelia s ostatnými o zlé skúsenosti a varujú ich, aby sa danej krajine radšej vyhli, lebo nie je nič horšie, ako sa v nej dostať do konkurzu. Aj preto jeden zo základných princípov práva by mal byť, aby výsledok konania nezávisel od toho, akého sudcu dostanete.
Vnímate také problémy aj v Spojených štátoch?
Ale áno. Jeden deň máte súdny systém, ktorý nezlomne háji záujmy súkromníkov, sudcovia zjavne chápu základné ústavné princípy a systematicky ich uplatňujú. To je výborné. No odrazu príde k moci niekto iný a prístup sudcov k trhom či k regulácii sa zmení. Je veľmi nepravdepodobné, že by za súčasnej mocenskej konštelácie išli sudcovia proti prúdu. Príkladom je bankrot Chrysleru a GM, pri ktorých sa porušili snáď všetky bankrotové zákony, aké ľudstvo pozná. Sudcovia to nechali prejsť, pretože sa báli ísť do otvorenej konfrontácie so všeobecným politickým konsenzom.
Čo sa s tým dá robiť? Je možné sudcov odosobniť od aktuálnej politiky?
Obávam sa, že nie. To by ste museli v ľuďoch vypestovať presvedčenie, že isté fundamentálne princípy sú dôležitejšie ako napohľad páčivé riešenie nejakého konkrétneho prípadu. Tento dlhodobý pohľad je extrémne dôležitý a je veľmi ťažké ho presadiť naprieč celou spoločnosťou.
Často vnímame ako problém, že sa niekedy príliš tlačí na literu zákona namiesto hľadania spravodlivosti. Je správne, aby mali sudcovia manévrovací priestor aj mimo rámca doslovného znenia zákonov?
Je to klasický problém, s ktorým sa stretáva civilné i zvykové právo. Keď má niekto široké kompetencie meniť zákonné tradície, môže do všeobecných pravidiel vniesť toľko nekonzistentných výnimiek, že úplne zničí rešpektovanú normu. Na druhej strane, môžete mať normu, ktorá je pomerne všeobecná, ale z obyčajov vyplývajú isté výnimky, ktoré majú perfektný zmysel, ale niektorí sudcovia si ich neuvedomujú.
Čo s tým?
Treba mať neustále na pamäti, že každé pravidlo má i výnimky, o ktorých existuje všeobecná zhoda, že sú namieste. Ak máte zákon, ktorý hovorí „nezabiješ“, tak nikto nebude predsa nástojiť na tom, že to automaticky znamená aj „nezabiješ v sebaobrane“. Potom je už len problém si povedať, ktoré výnimky sú ešte akceptovateľné a ktoré už nie. Keď ste vo výklade príliš rigidní, máte jeden problém, keď príliš voľní, máte druhý problém. Je extrémne ťažké nájsť takú intelektuálnu autoritu, ktorá by citlivo zadefinovala, ktoré výnimky z pravidla sú ešte vhodné.
Ste človek, ktorý presadzuje jasné a stručné pravidlá namiesto snahy legislatívou regulovať každý aspekt ľudského konania. Pri tom sa však nedá vyhnúť dotváraniu práva na súdoch. Lenže čo robiť, keď je justícia ako stav v kríze?
Skazená justícia vie ľahšie fungovať s komplikovanými pravidlami ako s jednoduchými. Pri komplikovaných sa dá vždy predstierať, že zlý verdikt je vlastne v súlade so zákonom. Keď je systém súdnictva v takom rozklade, že je v krajine ťažké sa domôcť spravodlivého rozsudku, tak do čerta s ním.
To sa ľahko povie.
Treba hľadať spôsob, ako cez legislatívu veci zmeniť. Ako zobrať rozhodovanie preč z rúk takých sudcov. Trebárs na súdy do zahraničia – exportovať justíciu. Alebo im zobrať monopol a vytvoriť alternatívne štruktúry, podporovať arbitráže na súkromných súdoch. Vopred si dohodnúť pravidlá, podľa ktorých sa budú riešiť spory.
Na to treba ochotu dvoch strán dohodnúť sa.
Nedávno som počul jeden príklad o spore o patenty. Dve firmy podnikajú v podobnej oblasti a každá má zaregistrovaný istý patent a navzájom sa podozrievajú z porušovania patentovej ochrany. Jedna možnosť je ťahať sa po súdoch, míňať na to peniaze a energiu a prerobiť možno viac, ako by sa dalo získať. Iný prístup je sadnúť si s mediátorom a dohodnúť sa, že si firmy navzájom poskytnú licencie na svoje patenty. Takto sa dá znižovať miera spoliehania sa na oficiálne justičné štruktúry.
Na Slovensku sa nám stala zaujímavá vec. Väčšina sudcov zažalovala štát o výšku platov a navzájom si v týchto sporoch rozhodujú. Čo sa dá robiť s takou absurdnou situáciou?
Jeden zo základných fundamentov práva je pravidlo o konflikte záujmov. Spomínam si na slávny prípad zo Spojených štátov – Ex parte Quirin. Bol to vojenský proces s nacistickými sabotérmi chytenými na Long Islande. Žalobcom bol major Stone, ktorý bol synom vtedajšieho predsedu najvyššieho súdu. Vznikla pochybnosť, či to v prípadnom odvolacom konaní neovplyvní jeho otca. Podľa mňa postupoval v spore kompetentne, ale pre zamedzenie pochybností mohli radšej vybrať iného právnika. V armáde ich bolo dosť.
To áno, ale my na výber veľmi nemáme, keď žaloby na štát dala väčšina sudcov.
Takýto rozsiahly konflikt nenastáva často. V špeciálnych prípadoch, keď niet sudcu, ktorý by spor rozhodol, pretože všetci sú v konflikte záujmov, by som to riešil zmenou legislatívy. Zrejme až na úrovni ústavy, aby sa mohol vytvoriť špeciálny ad hoc tribunál zložený z nezávislých expertov. Jedna z možností by bola napríklad nechať rozhodnúť sudcov, ktorí sú už na dôchodku. Alebo nech to rozhodujú trebárs sudcovia zo zahraničia. Pre mňa za mňa to požeňte rovno do Haagu a zaviažte sa, že budete rešpektovať verdikt.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku TREND dňa 7. apríla 2010.
Richard A. Epstein je profesor práva na University of Chicago Law School a člen liberálnych think-tankov Cato Institute a Hoover Institution. Presadzuje myšlienky minimálnej legislatívnej regulácie a obmedzovania vplyvu štátu.
Richard Epstein na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika prednášal na tému Ekonomické a právne základy slobodnej spoločnosti v Bratislave, vo Viedni a v Košiciach v rámci cyklu CEQLS. Viac o prednáške, vrátane videozáznamu, nájdete tu.
