Človek by neveril, aká napínavá a vnútorne rozorvaná bytosť môže byť cena. Teda, aby sme boli presní: nie akákoľvek cena, ale cena regulovaná. Cena neregulovaná má totiž na verejnosti svoj rešpekt a trvalú spoločenskú hodnotu, pretože s ňou musia byť spokojní všetci – na rozdiel do ceny regulovanej, s ktorou nemusí byť spokojný nikto.
Napríklad cena benzínu, čo je nejakých štyridsať korún za liter. Jej rozorvanosť spočíva v tom, že sa v nej bijú tri znepriatelené strany. Najväčší diel, takmer polovicu z celej sumy, tvoria poctivé, charakterovo sympatické koruny, ktoré odvádzame štátu. Nie preto, že by mal štát nejaké náklady s výrobou či predajom benzínu koncovému spotrebiteľovi, ba ani preto nie, aby sa – nedajbože – štát na našich korunách obohatil. Štát si ich berie preto, lebo ich potrebuje na užitočné účely. Napríklad na dotácie poľnohospodárom. Navyše, ako vieme, benzín je vo svojej podstate nežiadúca látka, ktorá poškodzuje okolie. A preto je dobré, vravia vlády, aby sme benzínu míňali čo najmenej. A preto je vraj dobré, aby cena benzínu bola oveľa vyššia, než by bola bez vládnej regulácie.
Potom je tu druhá časť ceny, ktorá tvorí veľkú väčšinu z tej druhej polovice. Náklady na zakúpenie a dovoz ropy. Tieto peniaze už nevyzerajú ktovieako sympaticky. Vraj so okolo nich točia rôzne nespoľahlivé kádre, „týpkovia“ s kalašnikovmi a tak. Lenže – čo nás do toho? My sme predsa národ holubičí a nebudeme si robiť ťažkú hlavu z toho, od koho čo kupujeme. Ešte by sa mohli prestať s nami kamarátiť.
Nuž, a napokon je tu najmenší diel, sotva päť korún, zdanlivo sumička. Tá však patrí… ako to nazvať… skrátka monopolom. Ba čo viac, monopolom maďarským. Treba povedať, že tieto peniaze im nedávame preto, že by nás do toho nútili, alebo že by sa – nedajbože – chceli na nás obohatiť. Z ropy vyrábajú benzín. Isto však chápete, že je rozdiel medzi tým, ak vláda zo svojho „dobrého“ dielu obdaruje našich farmárov za to, že nechajú pôdu úhorom, a situáciou, keď si človek pracujúci v nejakej monopolnej firme kúpi zo svojho „zlého“ dielu od nášho farmára nejaký produkt. Ako vraví náš Robert, zderstvo monopolov nemôžeme pripustiť.
Dialektika ceny ostáva málo skúmanou v časoch, v ktorých sa vláda nestará aspoň do toho, kto má aký príjem. Iné je, keď sa celej veci chopia socialisti, ktorí chcú všetkým dobre. Tí naši sa rozhodli, že najväčší diel z ceny benzínu – teda ten, ktorý môžu oni sami a veľmi jednoducho zmenšiť tým, že nebudú míňať tam, kde to nie je potrebné – zmenšovať netreba. Tvrdia, že vysoká cena benzínu je dobrá pre náš ľud a jeho životné prostredie. Títo istí ľudia však zároveň tvrdia, že vysoká cena benzínu nie je dobrá pre náš ľud a že je potrebné znížiť ju o pár halierov, o ktoré vraj nás zdiera monopol. Takto nám v jednej cene benzínu vznikli hneď ceny tri: tá najväčšia je dobrá a mala by byť čo najväčšia, o tú druhú sa nestaráme a tá tretia, najmenšia, tá by mala byť čo najmenšia. Celkovo však cena musí klesnúť – pre náš ľud – a zároveň stúpnuť – opäť pre náš ľud.
Zdá sa Vám to príliš ťažké na pochopenie? Nuž, zhrňme si to ešte raz. Presne tak, ako v Jožovi Rážovi môže byť naraz „áno“ i „nie“, tak i v Robertovom presvedčení môže byť vysoká cena benzínu súčasne dobrá i zlá a dobrá cena benzínu vysoká i nízka zároveň. Alebo, ak chcete: komu ako a od koho koľko. Ak vám ešte nedošlo, kto tu koho ťahá za nos, potom vám ostáva už len to Orwellovské: dva a dva sú tri. Alebo aj päť.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2006.
