Od knižného publikovania Slovenska na ceste do neznáma, prognózy vývoja Slovenska do roku 2015 (editori Fedor Gál, Peter Gonda, Miroslav Kollár, Grigorij Mesežnikov, Marián Timoracký, Peter Zajac), uplynulo čosi vyše desaťročia.
Niečo sa potvrdilo, niečo nie, ale to je osud každej prognózy. Ako vždy sa ukázalo, že svet sa nepohybuje priamočiaro, ale v neočakávaných zlomoch. Nepredvídali sme ekonomickú krízu, nedovideli do islamistického terorizmu, neuvažovali o návrate Ruska na imperiálnu trajektóriu – a to boli zrejme tri najvýznamnejšie udalosti posledného desaťročia.
Keď sme s Fedorom Gálom písali v rokoch 2012 – 2013 stĺpčeky do .týždňa a vydali ich v Artfore s fotoesejami Mira Švolíka, mysleli sme na oblúk posledného štvrťstoročia. Dvojglosy, ktoré sme písali v roku 2014, už boli tematicky a časovo rámcované len jedným rokom. Ale bol to dramatický rok zlomov. Priznaná a nepriznaná vojna o Ukrajinu a nájazdnícky Islamský štát otriasli svetom, podlomili elementárnu dôveru v bezpečnosť a suverenitu štátov a platnosť medzinárodných dohôd. Americký prezident Obama chcel resetovať vzťahy s Ruskom a zresetoval sám seba. Ruský prezident Putin prepásol pre fantazmatickú mesianistickú ideu Ruska ako veľkej ríše a „jediného centra sveta“ šancu stať sa rešpektovaným svetovým politikom – a z tohto hľadiska je aj naše dnešné rusofilstvo ako vždy fantazmatickou ozvenou fantazmy. Pápež František oživil myšlienku sily slabých, čím sa stal stelesnením túžby mnohých, ale narazil aj na húževnatý cirkevný odpor.
U nás rok 2014 ukázal niekoľko základných vecí. Prezidentské voľby potvrdili, že Ficova dominácia nie je výsledkom jeho reálnej sily, ale slabosti a vzájomnej nelojality politických oponentov. Tých 60:40 percent pre prezidenta Kisku vyjadruje reálny potenciál pre normalitu spoločnosti, ktorá by mala byť podľa ústavy právnym štátom, parlamentnou demokraciou, spoločnosťou slobodných občanov, spoľahlivým členom NATO a EÚ. To, že túto normalitu vnímame ako čosi výnimočné, je tiež správou o stave Slovenska. Aby sme však neboli nespravodliví, dobrou správou je, že na Slovensku ešte stále existuje protestný potenciál a občianska guráž. Ľudia sa nezmierili s korupciou, postavili sa proti donebavolajúcej spupnosti v prípade CT pre nemocnicu v Piešťanoch, pri sebademontáži Slovenskej akadémie vied.
Neblahou správou, prekrývanou každodennými podenkovými senzáciami, je plazivá zmena architektúry štátu. Dnešná vládna politika ho etatizuje a centralizuje, politicky obsadzuje všetky stupne štátnej správy, podpláca ľudí darčekmi, za ktoré dostanú účet všetci ostatní. Zlou správou je rastúca nedôvera ľudí k politike a parlamentnej demokracii, neschopnosť intelektuálneho mainstreamu rozlišovať základné hodnoty slobodnej a neslobodnej spoločnosti, nárast konšpiratívneho myslenia, v ktorom sa mení všetko, počnúc rokom 1989, na výsledok tajných sprisahaní temných síl.
Toto všetko sa celkom isto prenesie aj do roku 2015. Referendová demokracia bude žať sejbu nesplniteľných očakávaní. Politické strany vzbudzujú nenaplniteľné nádeje, lebo spájajú politikov, ktorí sa navzájom podrážajú, denuncujú, vydierajú, odpočúvajú a nevedno ani len to, či majú spoločný názor na základné ekonomické otázky, na spravodlivosť, vzdelanosť a kultúrnosť, bezpečnosť štátu a jeho civilizačnú ukotvenosť. A na tom už jedna koaličná vláda padla. Bude pribúdať konšpiračných teórií. Budeme tŕpnuť, či bude na svete aspoň prímerie, keď už nie mier. Kremľológovia sa budú usilovať odčítať osud sveta z Putinovej zovretej dlane.
Rok 2015 však bude aj rokom nádeje. Budeme žiť v spore o náš svet, a to je dobré. Časy iluzórnej pohody sa skončili.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 03/2015 dňa 11. januára 2015.
