Prvá reakcia vládnych predstaviteľov na rabovanie obchodov skupinami Rómov spočívala v zakrývaní si očí pred vážnosťou problému. Od jeho bagatelizovania a označovania za bežnú kriminalitu až po tvrdenia, že rabovačky nesúvisia so zmenami v sociálnych dávkach. Súvisia. Sú reakciou časti Rómov na ne, hoci emotívnou, neprimeranou a netolerovateľnou. Zlá sociálna situácia z nikoho nesníma zodpovednosť za jeho činy a nedáva mu právo kradnúť a ohrozovať druhých.
Primárnou úlohou vlády preto bolo zabezpečiť ochranu (majetku) občanov, ohrozovaných rabovaním. To sa, snáď, podarilo. Náročnejšie bude riešenie dlhodobo sa prehlbujúceho rómskeho problému, osobitne chudoby veľkej časti tohto etnika. Čo vyplýva z nedávnych rabovačiek pre opatrenia v sociálnej oblasti? V novom systéme sa môže sociálna situácia mnohých rómskych rodín zhoršiť. Pritom i dnes je chudoba, aj v jej extrémnych formách, sprievodným javom života v rómskych osadách. Zdá sa, že systém sa spúšťal aj bez toho, aby naň boli samosprávy dostatočne pripravené a boli schopné zapojiť do prác pre obec všetkých nezamestnaných, ktorí by takto chceli získať aktivačný príspevok. Parametre, napríklad výška aktivačného príspevku, miera využitia naturálnych foriem podpory či možnosť samospráv určovať si vlastné postupy, sa navyše mohli nastaviť inak. Na druhej strane treba odmietnuť nesystémové návrhy rómskych lídrov na zrušenie nového zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Bol by to krok späť. Nový systém kladie väčší dôraz na osobnú zodpovednosť a snaží sa urobiť prácu, hoci aj slabo zaplatenú, atraktívnejšou než pasívne poberanie dávok. Z dlhodobejšieho hľadiska je lepší aj pre dnes „postihnutých“: mal by ich postupne nútiť vymaniť sa z pasivity a prinášať im postupne viac peňazí, navyše z vlastnej činnosti. Napokon, bieda mnohých Rómov nie je dôsledkom aktuálneho zníženia dávok, ale systému, v ktorom žili doteraz.
Prijaté opatrenia sú preto opodstatnené, ale nedostatočné. Čiastkové opatrenia po rabovačkách môžu dočasne upokojiť situáciu, ale výraznejšie neriešia problém. Zostať len pri nich by znamenalo, že bublajúci kotol rómskych problémov bude vybuchovať znova a znova.
Ak spoločnosť nechce „riešiť“ tento problém tak, že pripustí, aby zomierali ľudia od hladu či zimy alebo aby niektoré skupiny ohrozovali ostatných, bude mu musieť venovať systematickejšiu pozornosť. Do riešenia problémov (chudoby) rómskej populácie bude potrebné investovať viac finančných prostriedkov (nie na rozdávanie sociálnych dávok bez vyžadovania protihodnoty) a na rozdiel od iných sfér dočasne postupovať aktívnejšie (nie však centrálne riadenými programami a selektívne iba voči Rómom). V súčasnosti však vláda financuje aj také činnosti, ktoré by nemusela a nemala uskutočňovať, napríklad mnohými miliardami korún dotuje rôzne podnikateľské subjekty. Aktivačné príspevky (vyššie ako dnes a diferencované od počtu odpracovaných hodín) ľuďom bez práce (nielen Rómom) za ich ochotu pracovať a garantovanie minimálneho životného štandardu naturálnymi formami pomoci majú i v slobodnej spoločnosti s trhovou ekonomikou väčšie opodstatnenie. S prenesením zodpovednosti (a financií) na samosprávy a váhy služieb na mimovládne organizácie by z pohľadu možností sociálnej politiky mohli prispieť k riešeniu tohto problému. Pochopiteľne, to nestačí.
Je najvyšší čas začať rómsky problém reálne riešiť, nielen na papieri pre Európsku úniu. Jeho dnešné podcenenie by znamenalo odklad riešení do budúcnosti, ktoré môžu byť stále ťažšie, drahšie a spojené s väčšími nepokojmi Rómov, a tým aj s rizikami pre bezpečnosť ostatných.
Ondrej Dostál, Peter Gonda
