To, že ľudia sú chudobní, nespôsobuje sociálne neduhy ako neúspech v štúdiu, tehotenstvo tínedžeriek, zločinnosť a krátku predpokladanú dĺžku života. Ich príčinou je, že niektorí ľudia sú chudobnejší ako iní. V skutočnosti nezáleží na výške príjmov, ale na rozdieloch v ich výške. Z toho vyplýva, že boj proti chudobe je nesprávnym bojom, pokiaľ neznižuje nerovnosť. Atakovať sa má nerovnosť a vôbec nezáleží, že chudobní zostanú rovnako chudobní ako predtým. Oni, a spoločnosť ako celok, budú stále zdravší a šťastnejší.
Toto je jadro najnovších deformácií v špirálovitej reťazi argumentov v prospech zmeny viac-menej liberálneho poriadku, neberúce ohľad na nič, pokiaľ samotná spravodlivosť nebude podrobená tomu, čo niektorí volajú „sociálna“ spravodlivosť. Výslovné presunutie cieľa z chudoby na nerovnosť do bodu, kedy sa chudoba stáva nepodstatnou, pokiaľ je rovnaká pre všetkých, je zásadnou novinkou. Je zaujímavé pozrieť sa na dôvody, prečo sa toto stalo módou.
Už od počiatku nachádzame silné rovnostárske prvky v kresťanstve, z ktorých mnohé boli zdedené z judaizmu. Bez toho, aby zaniklo, moderné náboženské rovnostárstvo bolo nahradené laickou doktrínou, čiastočne Benthamovou a čiastočne Kantovou, ktorá sa snažila z rovnosti v materiálnom blahobyte urobiť požiadavku vyplývajúcu z niektorých samozrejmých morálnych axióm. Rovnaký materiálny blahobyt bol predpokladom najvyššieho spoločenského prospechu. Prípadne sa urobil záver, že každý má rovnaké „práva“ alebo morálne nároky na dostatočný podiel.
Aj keď takéto pokusy odvodiť rovnostárstvo z mravnosti ešte nezanikli, neboli veľmi úspešné. Stanovili, že ľudia boli všetci stvorení ako navzájom rovní, ale to je každodenne vyvracané zarážajúcou nerovnosťou ich osudov. Tvrdia, že talent a iné vlohy, ktoré niektorým jednotlivcom umožňujú tešiť sa z väčšieho materiálneho bohatstva ako iným, sú „hodnotovo neutrálne“. Hoci väčšina ľudí ich podvedome môže chápať ako „morálne zlé,“ po ďalšom zamyslení sa je zrejmé, že nie sú viac zlé ako dobré, a v prospech rovného rozdeľovania nehovoria viac než v prospech nerovného. Hoci tento abstraktný etický argument bol a zostáva slabým, dlho bol podporovaný rozšíreným pocitom, že pomáhať naozaj odkázaným je povinnosťou vnútorne vlastnou ľudskému spoločenstvu alebo občanovi. Tiež sa akceptovalo, že táto povinnosť by sa mala zmeniť na záväzok vynútiteľný daňovým systémom. Sociálne nároky zmiernili chudobu iba v obmedzenej miere, hoci je dokázané, že chudobu nielen uľahčujú, ale aj zhoršujú tým, že vyvolávajú závislosť a nezodpovednosť. Masívny pokles najhlbšej chudoby a biedy na celom svete za posledné desaťročia však spôsobila „globalizácia,“ ktorá umožnila stámiliónom chudobných, najmä v Ázii, ale i v Latinskej Amerike a Afrike začať si zarábať. Tento vývoj sa v budúcich desaťročiach ešte rozšíri a zintenzívni. Ak by to nezrušilo chudobu, aspoň by ju to zredukovalo ako naliehavý problém zneužívaný na ospravedlňovanie prerozdeľujúceho zdaňovania za účelom jej zníženia.
Ak je chudoba predurčená stať sa čoraz slabším dôvodom na pretváranie spoločnosti, stále je tu posledná možnosť označiť nerovnosť ako takú za zdroj našich najväčších neduhov, ktoré by mali byť liečené rovnosťou. Presúvame sa od boja s mierou materiálneho blahobytu k útoku na jeho rozdiely. Mnohé empirické štúdie sa zamerali na to, aby ukázali, že rovnomerné rozdelenie privilégií alebo blahobytu má za následok menej sociálnych problémov ako ich nerovnomerné rozdelenie.
V celospoločenskom meradle sa nové empirické rovnostárstvo redukuje na tento záver: ak krajina A a krajina B majú rovnaký priemerný reálny príjem, ale v A je prerozdeľovaný rovnostárskejšie ako v B, tak A bude mať lepšie výsledky v školstve, menej mladistvých delikventov, menej zločinu, lepšie zdravie a dlhšiu predpokladanú dĺžku života. Mali by sme vraj chápať, že je to preto, že v porovnaní s B má v A buď menej ľudí väčší príjem ako zvyšok, alebo ich je menej chudobnejších ako zvyšok. Obe možnosti vyzerajú symetricky, ale vo svojej podstate nie sú. Ak spoločnosť oslabuje to, že pri pohľade nahor ľudia vidia mnohých krajanov, ktorí majú väčší príjem ako oni sami, tak je tu vysvetlenie, ktoré aspoň nie je nepredpokladané: ľudia trpia závisťou alebo sebaľútosťou vďaka vlastnej neschopnosti alebo zlému osudu, porovnávajúc sa s úspechom iných. Pred pár rokmi toto zistil lord Layard z London School of Economics a navrhol trestať úspech ako zdroj nešťastia ostatných daňou podobnou tej, ktorá sa platí za znečisťovanie alebo akúkoľvek inú negatívnu externalitu.
Opačný prípad, keď krajina A je sociálne zdravšia preto, že málo ľudí v nej je chudobnejších ako zvyšok, je úplne odlišný a zaujímavejší. Prečo by sa deťom darilo lepšie v škole ak bude menej ich spolužiakov chudobnejších než oni? Takýto prípad si vieme predstaviť, ale je dosť náročný na fantáziu. Darilo by sa deťom v A viac, aj keby tých málo chudobných bolo segregovaných v samostatných školách a zvyšok by nemal žiadnych spolužiakov, ktorí by boli chudobnejší než oni? Fungovalo by to rovnako, keby bolo segregovaných tých málo veľmi bohatých detí?
Logika nových zástancov rovnostárstva – nie nízke príjmy, ale rozdiely v ich výške spôsobujú spoločenské neduhy – nám hovorí, že ak by krajine A bol dopriaty nový, ešte rovnostárskejší model rozdeľovania, kde nebude nikto bohatý a nikto chudobnejší ako ostatní, spoločnosť by fungovala ideálne aj keby pri tomto novom a rovnostárskom modeli boli všetci tak chudobní, ako boli tí najchudobnejší v starom modeli. To vyzerá ako nezmysel a pokiaľ mi je známe, noví zástancovia rovnostárstva sa nerozhodli viesť svoje úvahy až tak ďaleko.
Väčšinu zo spoločenských zlyhaní, ktoré vysvetľujú rozdielmi v príjmoch, je možné vysvetliť jednoduchšie nízkymi príjmami, klasickou chudobou, o ktorej si rovnostári myslia, že už nemôže slúžiť ako ich útočná zbraň proti hradbe liberálneho systému. Predkladajú empirické dôkazy, že z dvoch rovnako bohatých krajín je rovnostárska krajina A na tom lepšie ako menej rovnostárska krajina B. Ale ten istý dôkaz oprávňuje k inej interpretácii. Krajina B má z definície viac chudobných a viac bohatých ľudí. K horšiemu hodnoteniu vedie skôr prevaha chudoby ako fakt, že nie každý je rovnako chudobný alebo rovnako bohatý.
Existujú oveľa účinnejšie spôsoby boja proti chudobe ako žmýkanie bohatých. Podporovať ľudí, aby vytvárali a zachovávali rodiny s oboma rodičmi, ak je to naozaj nutné podporovať, by bolo úžasne efektívne. Ďalším silným nástrojom je zvyšovanie dopytu po práci, teda toho hlavného, čo môžu predávať chudobní. Jednou zo samozrejmých príčin zvyšovania dopytu po práci je tvorba kapitálu, ktorý je tvorený z verejných, firemných a osobných úspor. Nevieme predvídať vývoj úspor firiem, ale vieme, že verejné úspory bývajú zvyčajne záporné. Osobné úspory tvoria obvykle oveľa väčší podiel v prípade vysokých ako v prípade nízkych príjmov. A tak ten istý národný dôchodok rozdelený nerovnomerne poskytuje vyššie úspory ako národný dôchodok rozdelený rovnomerne. Väčšími úsporami tí, ktorí sú veľmi bohatí, potom takpovediac zvyšujú cenu práce, ktorú budú musieť platiť zajtra. Každopádne, nerovnosť v blahobyte dáva chudobným viac nádeje než rovnosť v chudobe.
Autor je nezávislý ekonóm a filozof.
Na pozvanie KI prednáša dňa 26. septembra 2013 v Bratislave v rámci cyklu CEQLS (viac tu) a dňa 27. septembra má v Bratislave špeciálnu prednášku CEQLS (viac tu).
Pôvodne písané pre Library of Economics and Liberty. Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07-08/2013.
