Najprv som si myslel, že ide o činnosť tej istej organizácie. Tak sa tie dve správy prelínajú a kryjú. Skupina Vzdor chce vytvoriť elitné skupiny najzdatnejších jedincov, ktorí budú v prípadoch vážnych spoločenských kríz schopní nahradiť prácu polície a armády. Skupina Slovenskí branci robila zase výcvik so znefunkčnenými strelnými zbraňami na školách v Ludaniciach a Preseľanoch v Topoľčianskom okrese.
Oba prípady tvoria spojené nádoby a oba sú až nápadne jasné. Skupina Vzdor vytvára úderné bojové oddiely na spôsob paramilitárnych polovojenských organizácií, akými boli komunistické Ľudové milície a nacistické úderné oddiely SA. O kotlebovskom politickom krytí tu nieto pochýb, skupina Vzdor sa k nemu hrdo hlási. Ani o ich názoroch. Stačí odcitovať komentár k príhovoru predstaviteľa Akčnej skupiny Vzdor Mariána Magáta na nedávnom mítingu v Žiline: „Za hlavné príčiny súčasných imigračných problémov Magát považuje kombináciu agresívnej politiky Západu, kapitalistických bánk, sionizmu a oligarchie. Podľa Magáta je zámerom súčasných sionistických oligarchov, ktorí celý proces financujú, zničiť európske národy, ich históriu, kultúru a gény.“
Starý nacizmus, ktorý už v mladej generácii nezaberá, nahradili slová ako sionizmus, gény európskych národov a imigrácia. Slovo Západ je tu negatívnym synonymom pre „demokratickú politiku“. „Kapitalistické banky“ a „sionistickí oligarchovia“ stelesňujú radikálny antikapitalizmus. Nacizmus krvi a pôdy nahradil nacionalizmus hraníc, ktoré treba uzavrieť pred hordami imigrantov a slovo rasa modernejšie slovo gén. Povedané po slovensky a bez servítky: ide o protiústavné polovojenské oddiely, ktoré sa pohybujú ďaleko za rámcami demokratického právneho štátu a nemajú v ňom čo robiť.
Z tohto hľadiska sú zaujímavé verejné reakcie. Namiesto toho, aby polícia jasne povedala, že ide o protiprávne konanie, skryla sa za konštatovanie, že jej úlohy sú nezastupiteľné a že zriadiť organizované ozbrojené zložky môže iba Národná rada. Je to síce, akoby rovno povedala, že činnosť Skupiny Vzdor je protiprávna a treba ju zakázať, ale je to povedané tak po slovensky – aby bolo jasné, že dnešná politická elita potichu jej činnosť trpí, toleruje, či dokonca podporuje.
Rovnaké je aj kľučkovanie advokáta a „experta na extrémizmus“ Adama Puškára, ktorý vyhlásil, že „právne ich vyhlásenie nie je protizákonné, pretože chcú nahradiť len prácu policajtov, a nie ich samotných, a to len v krízových situáciách“ a že ich síce „môžeme sledovať, môžeme spoločensky odsúdiť, ale reálne ich aktivity zatiaľ zastaviť nemôžeme“. Mohli by sme. Ak skutočne platí, že organizované ozbrojené zložky zriaďuje Národná rada, vykonáva Vzdor svoju činnosť nezákonne. Niekto si tu z nás robí bláznov, a je to bohužiaľ štátna moc, polícia a justícia, ktorá nezasahuje, keď jej to ukladá zákon.
Bláznov si však robia aj Slovenskí branci zo vzdelávacích orgánov, ktoré nevedia rozlíšiť, že do školy ani v rámci mimoškolských činností nepatria aktivity, ktoré sa pohybujú za rámcami právneho poriadku slobodného demokratického štátu.
Slovenskí branci pripravujú dorast pre Akčnú skupinu Vzdor. Práve túto pôdu im prenecháva štát. Má pritom v rámci Bielej knihy o obrane účinné nástroje, ako formou štátnych vzdelávacích programov, vo forme podchytávania záujmu chlapcov aj dievčat o ozbrojené zložky, ale aj formou diskusií s príslušníkmi ozbrojených síl Slovenskej republiky a odborníkmi čeliť už v zárodku činnosti polovojenských paramilitárnych organizácií. Povedané opäť rovno a bez servítky: zmyslom vlastenectva je naša účasť v NATO, a nie jej spochybňovanie, ktorého sme každodenne svedkami.
Sila demokracie sa prejavuje schopnosťou brániť právny štát pred všetkými, čo spôsobujú jeho deštrukciu. To je vo veľkej miere vecou vlády, celej politickej a vzdelávacej elity. Tí namiesto toho prenechávajú priestor militantným extrémistom. Len slabá, ustráchaná demokracia pokrytcov a zbabelcov, pozvoľna sa prispôsobujúcich a podieľajúcich na vlastnej sebadeštrukcii, nerobí nič, len hľadá právnické kľučky a výhovorky, alebo politicky mlčí. Hovorí sa tomu weimarské pomery.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 31/2015 dňa 27. júla 2015.
