Nedávno publikovaná Národná správa o výsledkoch prieskumu verejnej mienky Eurobarometer č. 70 pre Slovenskú republiku obsahuje niekoľko zaujímavých zistení. Napríklad, po prvýkrát (minimálne od vstupu Slovenska do Európskej únie) sa prieskum okrem iných otázok zameral i na rozpočet EÚ. A ako je známe, o peniaze ide vždy až v prvom rade.
Skutočnosť, že iba 5 percent slovenských respondentov v prieskume tvrdilo, že o rozpočte Európskej únie (EÚ) už nielen počuli, ale dokonca ho aj veľmi dobre poznajú, nie je určite prekvapujúca. Vzhľadom na to, že 19 percent Slovákov si myslí, že EÚ má 15 členov a 18 percent Slovákov si myslí, že členom únie je aj Švajčiarsko, by lepší výsledok očakával iba veľký optimista.
Vzdialený rozpočet
Na druhej strane to, že 22 percent slovenských respondentov odpovedalo, že o rozpočte EÚ ešte nikdy nepočuli, nemusí byť (vzhľadom na vyššie uvedené) až taký tragický výsledok. Z tohto pohľadu údaj, že až 70 percent slovenských občanov už o rozpočte EÚ počulo, ale nepoznajú ho veľmi dobre, pôsobí mierne eurooptimisticky. Otázka však je, čo si máme predstavovať pod formuláciou „už som o rozpočte EÚ počul, ale nepoznám ho veľmi dobre…“.
Prieskum nám na túto otázku poskytol čiastočnú odpoveď. Respondenti mali totiž povedať, na čo sa podľa ich názoru vynakladá najviac prostriedkov z rozpočtu EÚ. 19 percent slovenských respondentov si z ponuky možností vybralo hospodársky rast, čo na základe oficiálnych informácií zo zdrojov EÚ môžeme považovať za správnu odpoveď (aj keď v oficiálnych materiáloch Európskej únie týkajúcich sa rozpočtu na rok 2008 resp. finančného rámca EÚ na programovacie obdobie 2007-2013 sa väčšinou používa pojem udržateľný rast). Ďalších 6 percent slovenských respondentov odpovedalo, že najviac prostriedkov sa z rozpočtu EÚ vynakladá na poľnohospodárstvo a rozvoj vidieckych oblastí, čo s privretím jedného oka môžeme tiež považovať za správnu odpoveď, pretože až do roku 2008 (aspoň tak to vyplýva z oficiálnych informácií publikovaných európskymi inštitúciami) sa najväčšia časť rozpočtu EÚ (a dlhé roky dokonca nadpolovičná časť) vynakladala práve na Spoločnú poľnohospodársku politiku.
Zvyšné tri štvrtiny respondentov boli buď „mimo“, alebo rovno priznali, že netušia, na ktorú oblasť vynakladá EÚ najviac prostriedkov. Ako človek, ktorý sa problematike európskej integrácie venuje vyše pätnásť rokov, musím konštatovať, že sa im ani veľmi nečudujem.
Zahmlievanie v eurospeaku
Európske inštitúcie majú mimoriadnu schopnosť zahmlievať veci používaním svojej špecifickej terminológie. Teda využívaním pojmov ako sú kohézia, konvergencia, subsidiarita a podobne.
Takže, zatiaľ čo v prípade slovenského štátneho rozpočtu si človek na internete bez problémov nájde štátny rozpočet rozdelený podľa oblastí ako sú školstvo, sociálne veci, doprava, zdravotníctvo, obrana, pôdohospodárstvo, vnútro a všeobecná pokladničná správa (čo je pre laika asi najzahmlenejší terminus technicus), aj s príslušnými sumami vyčlenenými pre konkrétny rozpočtový rok, z ktorého si nielen makroekonóm, ale aj priemerne inteligentný človek bez ekonomického vzdelania vie urobiť aký-taký obraz o výdavkoch štátu, v prípade rozpočtu EÚ sa vydávame na dobrodružnú výpravu.
Oficiálne publikácie Európskej komisie, ktorých úlohou je informovať široké masy euroobčanov o únii, členia rozpočet EÚ na oblasti ako sú občianstvo, sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť, ďalej tiež svetový aktér, či prírodné zdroje alebo už spomínaný udržateľný rast. Lebo keď rast, tak zásadne iba udržateľný. A v grafickom zobrazení potom krásne vynikne, že EÚ od roku 2008 dáva najviac prostriedkov na udržateľný rast a o niečo menej na prírodné zdroje. Nepopulárna Spoločná poľnohospodárska politika z rozpočtu akoby zázrakom úplne zmizla.
Keď sa však človek pozrie na rozpočet EÚ trošku pozornejšie, zistí, že udržateľný rast sa skladá z niekoľkých ďalších rozpočtových kapitol. V skutočnosti udržateľný rast vlastne nie je rozpočtovou kapitolou, ale marketingovým ťahom. Najväčšiu časť rozpočtu v rámci tzv. rozpočtovej kapitoly udržateľný rast tvoria výdavky na kohéziu resp. konvergenčné ciele (a to už nie sú pojmy tak marketingovo lákavé ako udržateľný rast).
Aj tzv. rozpočtová kapitola prírodné zdroje sa skladá z niekoľkých ďalších skutočných rozpočtových kapitol. Napríklad životné prostredie, výdavky na poľnohospodárstvo a priamu pomoc, rozvoj vidieka a rybné hospodárstvo. A čuduj sa svete na poľnohospodárstvo a priamu pomoc sa v roku 2008 malo z rozpočtu EÚ použiť 40,9 miliardy eur (približne tretina rozpočtu EÚ), zatiaľ čo na tzv. konvergenčné ciele, teda na prelievanie eurofondov do regiónov, sa malo poskytnúť 37 miliárd eur (približne tretina rozpočtu EÚ).
Udržateľný superbalík ako kamufláž
Takže rozmenené na drobné, najväčší balík peňazí ide stále do poľnohospodárstva, akurát šikovným pospájaním všetkých možných výdavkov (vzdelávanie a odborná príprava, výskum, konkurencieschopnosť a inovácie, dopravné a energetické siete, program sociálne politiky, územná spolupráca, regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť a už spomínané konvergečné ciele) sa vytvoril superbalík výdavkov euromarketingovo zabalený do „rozpočtovej kapitoly“ udržateľný rast, ktorá sa krásne vyníma na koláčikových grafoch zobrazujúcich zloženie rozpočtu EÚ na webstránkach Európskej komisie ako aj v oficiálnych publikáciách únie. Takže na prvý pohľad nastala v zostavovaní rozpočtu zásadná zmena a EÚ už najväčšiu časť svojho rozpočtu nevynakladá na poľnohospodárstvo.
V skutočnosti je to zmena na úrovni potemkinovských dedín. To sa týka aj „rozpočtovej kapitoly“ prírodné zdroje, ktorá iba slúži na zakamuflovanie výdavkov na spoločnú poľnohospodársku politiku, keď sa už nepodarilo tento prežitok európskej integrácie z prelomu 50-tych a 60-tych rokov minulého storočia významnejšie zreformovať.
Prírodné či verejné zdroje?
Nehovoriac o tom, že zaradiť rozpočtovú kapitolu rozvoj vidieka do rozpočtovej superkapitoly prírodné zdroje je prinajmenšom zvláštne, keď vezmeme do úvahy, že značná časť finančných prostriedkov určených na rozvoj vidieka pôjde na renováciu dopravnej a sociálnej infraštruktúry vidieckych oblastí, čo má s prírodnými zdrojmi pramálo spoločné.
Priaznivci prehlbovania európskej integrácie často hovoria o tom, že rozpočet Európskej únie predstavuje „iba“ cca 1 percento z hrubého národného produktu (HNP) EÚ. Ono ale 1 percento z HNP dvadsiatich siedmich krajín dáva pre rok 2009 dohromady slušnú sumičku približne 134 miliárd eur, čo je asi desaťnásobok štátneho rozpočtu Slovenskej republiky na tento rok. Slovenská republika tento rok prispeje do rozpočtu EÚ sumou cca 670 miliónov eur (asi 20 miliárd korún), čo je zhruba polovica štátneho rozpočtu v oblasti zdravotníctva na tento rok. Zaujíma vôbec niekoho na Slovensku, ako sa tieto peniaze používajú? A ak to aj niekoho zaujíma, akú má šancu, že sa z oficiálnych propagačných materiálov EÚ, ktorých deklarovaným cieľom je rozširovať povedomie euroobčanov o rôznych aspektoch integračného procesu, dozvie pravdu?
Autor je analytik KI a autor národnej správy o výsledkoch prieskumu Eurobarometer za Slovenskú republiku (zhrnutie prieskumu v PDF nájdete tu).
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2009.
