„Zo všetkého najmenej zachováme demokraciu alebo podporíme jej rast vtedy, keď všetka moc a väčšina dôležitých rozhodnutí budú spočívať na nejakej organizácii, príliš veľkej, než aby ju obyčajný človek mohol pochopiť a mať o nej prehľad.“
Friedrich August von Hayek, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu
Moc sa má obmedziť na vytváranie podmienok, v rámci ktorých dostávajú priestor iniciatívy jednotlivcov a ich spoločenstiev, nemá si osobovať právomoc rozhodovať o ich živote ani plánovať im budúcnosť. Deje sa tak však v dnešnej Európskej únii?
Nechajme teraz bokom toľko diskutovaný problém demokratického deficitu a legitimity orgánov EÚ. Vysvetliť ľudu komplikované vzťahy medzi Komisiou, Radou a Európskym parlamentom je nemožné, a to napriek tomu, že únia používa čoraz viac a častejšie propagandu ako jednu zo svojich hlavných zbraní pri presadzovaní seba samej. Prizrime sa však, na akú cestu sa EÚ vydáva (aj) prijatím euroústavy.
Pôvodné myšlienky odstraňovania bariér pre slobodný trh a voľný pohyb osôb, tovaru, kapitálu a služieb sa po desaťročiach zvrhli na snahu regulovať, harmonizovať a prerozdeľovať. Dnešná EÚ vytvára spleť pravidiel, v ktorých sa ľudia nie sú schopní orientovať, a tak im jednotlivé štáty vytvárajú „na pomoc“ stále nové, ďalšie a čoraz zvláštnejšie úrady či poradenské centrá. Úlohou novej byrokratickej šľachty, ktorú zamestnávajú, je okrem iného „vysvetľovať“ ľuďom pravidlá, ktoré nevznikajú z ich iniciatívy – „zdola“ – zasahujú však do ich každodenného života. Bežný občan ich zmyslu nerozumie a ich odôvodnenie nedokáže posúdiť. Budúci rok na tento proces vytvárania európskeho mýtu chce vyčleniť naša vláda 60 miliónov korún, pričom významná časť tohto balíka poputuje i na zdôvodnenie „potreby“ prijatia euroústavy. Žiadna propagandistická kampaň nezvýši informovanosť slovenských občanov a bude iba mrhaním verejných prostriedkov.
Proces prijímania euroústavy je okatým potvrdením faktu, že sa EÚ organizuje ako superštát budovaný zhora, na základe ideí centrálneho riadenia a plánovaného hospodárstva. Európska únia nepotrebuje ústavu, ale konkrétne a praktické zmeny k lepšiemu. Ak však bude táto euroústava ratifikovaná, v mnohých oblastiach sa presunú právomoci na centrálne orgány EÚ, čo bude mať za následok postupnú stratu konkurencie v ďalších a ďalších oblastiach ekonomiky. Pritom práve konkurencia umožňuje výber lepších pravidiel a zánik tých zlých. Snaha centrálne riešiť národné, regionálne či miestne problémy môže vyústiť len do zmätku vzájomne si odporujúcich pravidiel, nezohľadňujúcich lokálne pomery a individuálne rozdiely. Európska konštitučná unifikácia a harmonizácia znamená, že sa na nižšej úrovni neponecháva priestor pre experimentovanie a hľadanie riešenia. Podpora tohto textu slovenskou vládou je tak absolútne iracionálna.
Naopak, odpor k silnejúcim tendenciám spoliehať sa na administratívne donucovanie, ktoré sa k nám šíri z Bruselu, sprevádzané rastom byrokracie, regulácií a centrálneho plánovania, okliešťujúc tak slobodu ľudí a ich spontánne úsilie, je nielen u nás čoraz častejšie označovaný za fundamentalizmus, pravicový radikalizmus či eurofóbiu. Z kritikov aktuálneho smerovania EÚ alebo ak chcete, euroskeptikov, sa tak vytvára novodobý „vnútorný nepriateľ“. Cítiť z toho, že sme sa stále nevymanili spod mocného dedičstva socializmu, ktorého duch neustále obsmŕda v ekonomike a našej spoločnosti všeobecne.
Čo nás čaká, ak EÚ nebude slobodnou, ale spútanou tisíckami regulácií a byrokratických noriem? Ak úplne zídeme z pôvodnej cesty smerujúcej k zoskupeniu suverénnych, dobrovoľne spolupracujúcich štátov, v ktorom sa na vyššiu úroveň posúva iba to, čo je naozaj nevyhnutné na existenciu spoločného trhu? Opäť sa pustíme do experimentovania s tým istým druhom politiky, o ktorom bol už Friedrich August von Hayek presvedčený, „že sa v takej veľkej miere podieľal na zničení slobody inde“. Nadšenie pre nový druh racionálne konštruovanej spoločnosti už predsa v našom prostredí bolo „poškvrnené“ praktickou skúsenosťou. Skúsenosťou štyroch dekád centrálne plánovaného hospodárstva v dobe socializmu, v dobe ešte stále nedávno minulej.
Akosi sa nechceme poučiť z toho, že politický vývoj ide ruka v ruke s hospodárskou politikou krajiny. Politická sloboda bez slobody ekonomickej stráca svoj zmysel. Centrálne riadenie ekonomických aktivít plodí vždy istý druh totalitarizmu. Či sa nám to páči alebo nie, dnešný europeizmus šírený z Bruselu sa v tomto aspekte nápadne začína podobať na komunizmus a nacizmus, teda najodpornejšie a najkrvavejšie totalitarizmy minulého storočia. Euroústava je výrazom práve tejto filozofie europeizmu, ktorá sa, slovami Václava Klausa, „v priebehu posledných desaťročí po diskreditácii tradičných kolektivizmov stala dôležitou náhradnou ľavicovou ideológiou.“ Nasledovanie mesianistickej vízie európskych socialistov, že Európu a jej obyvateľov spasí nadnárodné vládnutie nadnárodných plánovačov, vyúsťuje len do ďalšej variácie cesty do otroctva.
Americký konzervatívny politológ Michael Novak sa svojho času k procesu prijímania euroústavy vyjadril takto: „Chce Európa vládnucu triedu, ktorá je podriadená ľuďom, alebo ľudí podriadených vládnucej triede? Toto je kľúčové rozhodnutie, ktoré musia urobiť ľudia v Európe. Oni sú totiž suverénmi.“ Bohužiaľ, v prípade Slovenska to zrejme neplatí. Našu suverenitu držia totiž – zatiaľ – pevne v rukách volení zástupcovia v parlamente. Dali sme im však mandát pustiť ju do Bruselu?
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2004
