„Voči euru niet inej alternatívy. Ak sa zrúti, zanikne historický projekt Európy. Stroskotá Európa,“ v týchto slovách Angely Merkelovej je odkaz zástancov súčasnej európskej integrácie. Znie to ako „s eurozónou na večné časy“. Realistický pohľad však napovedá, že už dnes – s eurozónou – sme na pokraji finančného kolapsu, sociálnych nepokojov, konfliktov a rastúceho nacionalizmu v centralizujúcej sa Európskej únii.
Mýtus jedinej možnej cesty európskej integrácie vyvracia a alternatívy prináša i naša aktuálne publikovaná štúdia. Hľadanie alternatív zdôvodňujeme aj tým, že euro je sociálno-inžiniersky experiment a nástroj centralizácie. Dnešné euro a smerovanie európskej integrácie sú zdrojmi systémových problémov, pnutí a rizík v tomto priestore.
Potápajúca sa eurozóna
Najvypuklejším trendom finančných problémov (nielen) v eurozóne a EÚ je rýchlo rastúce zadlžovanie, v ostatných rokoch najmä rastúci verejný dlh, a to bez predpokladov jeho zastavenia a zvrátenia. Verejný dlh eurozóny za obdobie rokov 2008-2011 vzrástol o 1,7 bilióna eur, teda o približne 5000 eur v prepočte na obyvateľa eurozóny. Verejné dlhy sú najmä výsledkom kumulovania každoročných deficitov verejných financií. Tie sa prehlbujú v krajinách po ich začlenení do eurozóny a väčšina z nich dnes hospodári s vyšším deficitom ako 3% HDP.
Keďže väčšina vlád v eurozóne má aj primárne deficity (nižšie príjmy ako neúrokové výdavky), snehová guľa eurodlhu sa rýchlo nabaľuje. Nie je vidieť ani iné predpoklady zvrátenia, či aspoň zastavenia tohto trendu. Chýba ochota alebo odvaha vládnych politikov (výraznejšie) privatizovať a z toho znižovať verejný dlh. Zvýrazňuje to aj nízka produkčná schopnosť v krajinách eurozóny a osobitne zaostávanie ekonomického rastu za úrokovými sadzbami, najmä v krajinách periférie.
Uvedené problémy sú dôsledkami univerzálnych a osobitných (euro)príčin. Univerzálne príčiny dlhovej krízy tkvejú v dnešných centrálne plánovaných a riadených menových systémoch nekrytých mien s bankovníctvom čiastočných rezerv, v nadmerných verejných výdavkoch s ich deficitným financovaním a ich ekonomicky perverznou peňažno-dlhovou symbiózou. Menové a bankové systémy s centrálne riadenými „peniazmi“ sú zdrojom finančných bublín, kríz a systematicky podporujú morálny hazard a zadlžovanie. Verejné zadlžovanie rastie najmä vďaka neustále rastúcim verejným výdavkom. Tie sú od konca 19. storočia spojené s prehlbovaním sociálneho štátu a s jeho pseudokultúrou zaopatrovania.
Hlbšie problémy a riziká v eurozóne vyplývajú z toho, že k zmieneným univerzálnym príčinám pridáva ďalšie. Eurozóna prináša vyššiu formu centrálneho menového plánovania a znamená experiment, ktorým sa prvýkrát vytvára menová únia rôznych štátov s jednou menou a centrálnou bankou, vydávajúcou symbolické a komoditou nekryté peniaze v prostredí bankovníctva s čiastočnými rezervami. Je tak dodatočným zdrojom zadlžovania, morálneho hazardu, medzištátneho externalizovania nákladov, prehlbovania cyklických výkyvov, rastu úverov a inflácie, politickej centralizácie a nestability.
Alternatívy budúceho vývoja
Prehlbovanie centralizácie únie, aj s rastúcimi reakciami a z toho vyplývajúcimi konfliktami, je najpravdepodobnejší a rizikový scenár európskej integrácie. Dotiahnutie dnešného smerovania do centrálneho, sociálneho a zadlženého euroštátu predstavujeme ako najrizikovejšiu alternatívu. Jej dôsledkom by bola značná koncentrácia moci na európskej úrovni v európskej dlhovej a transferovej únii euroštátu s masívnym prerozdeľovaním (aj) medzi krajinami, s vysokou infláciou, znižovanou prosperitou, pod stálym rizikom finančného kolapsu a neriadeného rozpadu eurozóny. Politickú centralizáciu (menovú úniu s fiškálnou v euroštáte) porovnávame s ďalšími alternatívami, ktorými je status quo (menová únia bez fiškálnej) a vývoj mimo eurozóny a EÚ alebo v rozštiepenej eurozóne a bezcolná zóna voľného obchodu.
Bezcolná zóna voľného obchodu bez centrálnych regulácií a harmonizácií ako európska zóna slobodného trhu je predložená ako žiaduca alternatíva európskej ekonomickej integrácie. O to viac, ak by prispela k vytvoreniu severoatlantickej zóny voľného obchodu, či až svetovej zóny slobodného trhu ako konečného cieľa globálnej ekonomickej integrácie. Obdobná zóna postavená iba na európskej úrovni je nepravdepodobná a politicky takmer nepriechodná. Vyžadovala by si dohodu členských štátov o návrate minimálne pred Jednotný európsky akt a zrušenie harmonizácie a regulácie.
Ak v EÚ nebude možnosť zvrátiť vývoj k obdobnej bezcolnej zóne voľného obchodu a naopak, budú sa prehlbovať problémy, tak pre členskú krajinu – aj pre Slovensko, nielen pre Spojené kráľovstvo – bude opodstatnené a žiaduce vystúpiť z takej EÚ. Slovensko by prinajmenšom malo zvážiť vystúpenie z eurozóny a tým sa vymaniť aj z pasce priamych nákladov a iných systémových problémov a rizík eurozóny. Obe možnosti by však mali byť podložené vyhodnotením porovnania ich krátkodobých a dlhodobých nákladov a výnosov, aj v porovnaní s ostatnými alternatívami.
Návrh riešenia podstaty problému
Riešenie problémov v eurozóne a EÚ si vyžaduje presmerovať európsku ekonomickú integráciu a zamerať sa na podstatu problému dlhovej krízy. Žiaduce alternatívy európskej integrácie sú akékoľvek cesty (voľnejšej a dobrovoľnej) integrácie a spolupráce, ktoré budú postavené na zdrojoch slobody a prosperity, osobitne rešpekte k vlastníckym právam. Nutnou podmienkou je tiež právo na secesiu. Európska ekonomická integrácia a spoločný trh by mali stáť na princípoch neobmedzovanej konkurencie, diverzity a zmluvnej slobody, nie na základe centrálnych harmonizácií a regulácií.
Predpokladom reálneho riešenia dlhovej krízy v EÚ je v prvom kroku ukončiť dnešné dlhodobo škodlivé opatrenia (intervencie Európskej centrálnej banky (ECB) či trvalý euroval), znižovať dlhové bremeno (napríklad z výnosov z privatizácie) a preniesť zodpovednosť od daňovníkov eurozóny na zadlžené vlády s problémom solventnosti a ich veriteľov (aj riadeným bankrotom). Kľúčovými okamžitými krokmi (ktoré sú mostíkom ku koncepčným) sú inflačno-dlhové brzdy, napríklad zamedzenie financovania verejných dlhov ECB, zavedenie komoditného krytia eura alebo inej meny (na začiatku pre nové prírastky peňazí) a rezervného krytia vkladov na požiadanie (minimálne v miere podľa určenia vkladateľom a majiteľom bankového účtu), ako i razantné úspory verejných výdavkov.
V rámci koncepčných opatrení je žiaduce dôsledne sa zamerať na odstraňovanie systémových príčin dlhovej krízy. Spomeňme menovú reformu, ktorej výsledkom by malo byť slobodné poskytovanie, držanie a používanie akýchkoľvek komoditne krytých a zameniteľných mien (vrátane eura), či striebra, zlata alebo iných platobných prostriedkov (vrátane súčasne existujúcich mien). Nutnou podmienkou je odstránenie legislatívnych prekážok slobodných rozhodnutí na trhu peňazí, napríklad zrušenie noriem o zákonnom platidle (eure), zrušenie peňažného administratívneho monopolu ECB, či štátom garantovaného poistenia vkladov. Súčasťou koncepčných opatrení by mali byť aj reformy verejných financií (zamerané na vyrovnané rozpočty a znižujúcu úlohu štátu), liberalizácia a deregulácia aj na iných trhoch ako je trh peňazí.
Zrútenie eura by neznamenalo koniec Európy, len ukončenie v súčasnosti realizovaného europrojektu a eurozóny v súčasnej podobe. Dnešné euro a smerovanie európskej integrácie majú alternatívu. Takou je i tá, ktorú prinášame v štúdii, ktorá je postavená na tradičných hodnotách, návrate ku koreňom bohatstva, prosperity a slobody Západu v minulosti.
Autor je riaditeľ KI a autor štúdie Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie, ktorú nájdete na webstránke KI v sekcii ŠTÚDIE tu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2013.
