Pri obhajobe európskej kultúrnej nadradenosti často počuť argument, že hociktorý európsky vzdelávací systém je lepší ako ten americký. Aj na Slovensku prevláda názor, že hoci majú v USA špičkové univerzity, ich elementárne školy nedosahujú úroveň tých našich.
Nejeden Slovák sa nazdáva, že by si s americkým nevzdelancom mohol podiškurovať akurát tak o počasí, lebo ten by Slovensko ani nenašiel na mape. Koľko našincov by však vedelo odpovedať na otázku toho amerického ignoranta, ako sa volá hlavné mesto štátu Kentucky? Samozrejme, že takéto porovnávanie nie je fér (mimochodom, to hlavné mesto je Frankfort). Ale nie pre nedostatok argumentov. Problémom je, že nič také ako jednotný vzdelávací systém, s ktorým by sme sa mohli porovnávať, v USA neexistuje. Nielenže sú v Amerike veľké rozdiely medzi úrovňou súkromných a verejných škôl (tie súkromné sú na tom zväčša lepšie), ale ani vo verejných školách sa neučí podľa rovnakých pravidiel. V USA má každý štát svoj vlastný vzdelávací systém a každý systém sa riadi vlastnými princípmi. Ak by sme chceli dostať pravdivú odpoveď na otázku, aká je úroveň povinného vzdelávania na amerických základných a stredných školách, museli by sme dôkladne analyzovať všetkých 51 školských systémov. Školy v USA navyše disponujú veľkou mierou samostatnosti. Každá jedna škola, či už súkromná alebo verejná, funguje podľa vlastných pravidiel.
Rôzne sú vzdelávacie programy, rôzne sú finančné toky, rôzna je miera prerozdelenia zodpovednosti. Len jedno majú všetky školy spoločné – vysokú mieru decentralizácie a slobody. Na to sú Američania právom hrdí. Na druhej strane priznávajú, že v extrémne decentralizovanom prostredí sa kvalita vzdelávania veľmi ťažko kontroluje.
.verejné školy sú vecou verejnou
Čosi také ako naša školská inšpekcia v USA neexistuje. Nemá opodstatnenie, keďže na školách nemajú jednotné osnovy. Pri tvorbe vzdelávacích programov vychádzajú školy iba z takzvaných vzdelávacích štandardov, ktoré sú vytvárané na štátnej úrovni. Štandardy pritom nie sú zoznamom povinných tém v jednotlivých predmetoch, nepredpisujú, ktoré poučky musí učiteľ naliať deťom do hláv. Hovoria skôr o tom, čo by mali žiaci vedieť. Definujú profil absolventa, kompetencie, ktoré by mal mať, životne dôležité zručnosti, ktoré by mal ovládať. Toto je jediný návod, ktorým sa školy pri tvorbe svojich programov riadia. Pre slovenského inšpektora je to nočná mora, pre amerického učiteľa realita. Okrem toho, že mu nikto zo vzdialeného centra nediktuje, čo má so svojou triedou robiť hodinu po hodine, získava viac priestoru, ktorý môže kreatívne využiť. Zároveň má väčšiu zodpovednosť za to, čo sa deti naučia, než majú slovenskí učitelia. Americký učiteľ sa za svoj výkon zodpovedá priamo rodičom žiakov a tým, ktorí sa starajú o to, aby škola prosperovala.
V USA to nie je ani federálne ministerstvo školstva, ani exekutíva na štátnej úrovni. V Amerike je za školu zodpovedná komunita, v ktorej škola funguje. A práve komunita je zároveň tou hranicou, kde sa končí bezbrehá voľnosť.
.viaczdrojové financovanie
Jednotlivé školy sú kontrolované formou pravidelných monitoringov. Ide o rôzne merania kvality, ktoré realizuje ten, kto školu zriadil, kto ju financuje a spravuje. Na úrovni komunity je to školská rada. Tento samosprávny orgán má celkom iný charakter ako u nás, pretože má neporovnateľne väčšie kompetencie. Školské rady sa v USA neformujú na úrovni školy, ale na úrovni mesta alebo väčšej správnej jednotky. Členovia rady sú do nej volení vo voľbách, ktorých dôležitosť je porovnateľná s našimi regionálnymi voľbami. Byť členom školskej rady je veľká prestíž. Školská rada spravuje viacero škôl a podieľa sa na profilovaní vzdelávacej politiky danej lokality.
Jej úlohou je zabezpečiť pestrú vzdelávaciu ponuku. Rozhoduje, aký budú mať školy charakter, v čom budú jedinečné a v čom sa budú navzájom dopĺňať. Kvalitu jednotlivých školských programov pravidelne vyhodnocuje. Zároveň sa snaží získať pre školy dostatok financií, ktoré sa však musia prerozdeliť tak, aby školy dokázali prežiť a mohli sa rozvíjať. Nie vždy sa to podarí, najmä tam, kde je komunita zložená zo slabších sociálnych vrstiev. Väčšinou sa však školy zapoja do takých programov, ktoré im nakoniec potrebné financie zabezpečia. Takéto viaczdrojové financovanie verejných škôl je v Spojených štátoch samozrejmosťou. V súčasnosti však čoraz viac počuť hlasy, ktoré vyzývajú k väčšej podpore verejných škôl.
.nevynechať žiadne dieťa
Potreba kvalitného vzdelávania je už niekoľko rokov v USA horúcou domácou témou. Prebieha tam živá verejná diskusia o tom, do akej miery má do procesu spravovania, financovania a kontroly škôl vstupovať štátna a federálna úroveň. Viacerí sa dnes prikláňajú k názoru, že väčšia miera najmä federálnej intervencie by mohla prispieť k zlepšeniu kvality verejných škôl. Úroveň amerických verejných škôl je totiž vzhľadom na dôslednú decentralizáciu značne nevyrovnaná. Nerovnomernosť kvality škôl ovplyvňuje viacero faktorov. Medzi tie najpodstatnejšie patrí nedostatok financií v špecifických, najmä menšinových komunitách. S tým súvisí aj nízka odbornosť učiteľov. Na základe meraní na štátnych úrovniach sa napríklad zistilo, že žiakom v USA robí problémy matematika. Dôvodom je práve skutočnosť, že ich učia učitelia s nedostatočnou kvalifikáciou.
Federálna vláda sa v súčasnosti snaží realizovať opatrenia na vyrovnávanie kvality škôl. Pre Ameriku je však typické, že sa pravidlá hry nemenia „zhora“, ako sme na to zvyknutí u nás. Vláda sa skôr sústreďuje na vytváranie ponuky rôznych atraktívnych projektov, ktoré majú školy zaujať a vtiahnuť do procesu zmien. Dobrým príkladom je federálny program No child left behind (Nevynechať žiadne dieťa). Stal sa výzvou, ktorá dnes rezonuje na všetkých úrovniach. Pre verejné školy je veľmi výhodné zapájať sa do takýchto federálnych programov, pretože ich realizácia je spojená s výdatnou finančnou injekciou. Pre federálnu vládu je to výhodné tiež, lebo cez financie získava o školách väčší prehľad.
.aktívni rodičia S rodičmi, najmä s tými z menšinových komunít, spolupracujú mimovládne inštitúcie a organizácie. Snažia sa ich aktivizovať a motivovať k tomu, aby dokázali ovplyvňovať nielen kvalitu vzdelávania svojich detí, ale aj toky finančných prostriedkov, ktoré do školy plynú. Mimovládne organizácie komunikujú s rodičmi zrozumiteľným jazykom a pomáhajú im riešiť konkrétne situácie, s ktorými si sami nevedia poradiť. Problémy, na ktoré rodičia narážajú, odbaľujú postupne, pričom im poskytujú nielen informácie o tom, čo ich bezprostredne zaujíma, ale im aj vysvetľujú pravidlá fungovania vzdelávacieho systému ako celku a odkrývajú im ďalšie možné sféry vplyvu.
Tieto mimovládne organizácie pracujú zväčša na troch úrovniach – na úrovni konkrétnej školy a školskej rady, na úrovni štátnej a na úrovni federálnej. Pre každú úroveň majú vypracovanú vhodnú stratégiu komunikácie, pričom cieľom je, aby sa tieto úrovne navzájom prepájali a aby ich úsilie smerovalo ku komplexnému riešeniu zásadných problémov. Pre slovenského rodiča, ktorému stále robí problém rozlišovať medzi kompetenciami Rady školy a rôznych občianskych rodičovských združení, založených zväčša na pragmatické účely, to znie ako utópia. Slovenský rodič dostáva často namiesto informácií a pomoci iba šeky na zaplatenie.
.mimovládky nie sú nepriateľom
Mimovládne organizácie a rôzne neštátne inštitúcie zohrávajú pri tvorbe vzdelávacej politiky inú úlohu ako na Slovensku. Vstupujú do hry s projektmi rôzneho rozsahu a sú dôležitým medzičlánkom medzi tou najvyššou úrovňou, kde sa reformné výzvy formulujú, a úrovňou, na ktorej sa majú realizovať. Zmyslom hry je vytvoriť medzi týmito vzdialenými úrovňami most, cez ktorý sa môžu v komunikácii vzájomne priblížiť. V Amerike je politikom jasné, že na to, aby bola akákoľvek reforma úspešná, musí mať podporu širokej verejnosti. A tá ju nepodporí, pokiaľ nie je reforma dobrá a zrozumiteľná.
Mimovládky v USA však neplnia iba funkciu mediátora. Rôzne organizácie typu „think-tank“ vypracovávajú dôležité analýzy, prinášajú konkrétne riešenia problémov, vyhodnocujú spätnú väzbu reformných krokov a navrhujú potrebné korekcie. Tisíce odborníkov v nich robia to, čo sa u nás očakáva od zopár úradníkov na ministerstve. Mimovládne inštitúcie sú v USA spolutvorcami reforiem a nikoho to neruší. Naopak, pokiaľ vláde na štátnej alebo na federálnej úrovni predložia takéto inštitúcie projekt, ktorý je pre ňu užitočný, prispeje im na jeho financovanie. Americkí politici totiž vedia, že na to, aby si svoje pozície udržali aj po voľbách, je treba veci reálne riešiť.
.demokracia nie je cieľ, ale cesta
Zabezpečiť demokraciu vo vzdelávaní znamená uplatniť tú správnu mieru slobody, kontroly a zodpovednosti v obsahu vzdelávania i v rozhodovacích právomociach. Americké skúsenosti však potvrdzujú, že nestačí systém iba dobre nastaviť. Vzdelávacie systémy sú v jednotlivých štátoch postavené na dlhoročnej demokratickej tradícii a napriek tomu zápasia s množstvom problémov. Američania tvrdia, že reforma vzdelávania je permanentný proces a demokratické mechanizmy slúžia najmä na neustále korekcie v systéme. Možno sú niektoré ich základné a stredné školy v porovnaní s našimi naozaj mizerné, ale vďaka pozitívnemu postoju Američanov k problémom a vďaka ozdravujúcim mechanizmom, ktoré sú schopní pri ich riešení využívať, má Amerika pred nami stále veľký náskok. Tie špičkové univerzity, vysoká životná úroveň a výkonná ekonomika, ktorú sa snažíme neustále dobiehať, sú toho zrejmým dôkazom.
Šarlota Pufflerová je účastníčka EISENHOWER FELLOWSHIPS Multi-National Program 2005.
Zuzana Humajová je analytička pre oblasť vzdelávania a spolupracovníčka Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 26/2005 dňa 27. júna 2005.
Zuzana Humajová je analytička pre oblasť vzdelávania a spolupracovníčka Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 26/2005 dňa 27. júna 2005.
