Skryté výdavky domácností

Je známych veľa spôsobov, ako môže vláda vymámiť z peňaženiek občanov ďalšie peniaze. Niektoré sú tradičné, iné progresívne. Niektoré sú rizikové a iné bezpečné.

Najznámejším z nich je zvyšovanie daní a odvodov. Nevýhodou je, že rezonuje vo verejnosti vždy najviac, pretože je zjavné. Práve kvôli viditeľnosti je tento spôsob vymáhania peňazí nepraktický, nepružný a prináša komplikácie, napríklad v riziku straty volebných preferencií.

Poplatky ukryté v cene

Menej sa hovorí o rafinovanejších metódach, ktoré vlády síce používajú nemenej často, ale s ďaleko menším odporom verejnosti. Príkladom je výber poplatkov do rôznych fondov. Výhodou je, že poplatky sú skryté v cene tovaru alebo služby, ktorú si spotrebiteľ zakúpi. Obvykle sú vyberané od tých, ktorí si náklady na poplatok premietnu v cene – teda od výrobcov. Poplatok ukrytý v cene je málo viditeľnou položkou na to, aby ho občan považoval za vinníka zvyšovania cien. Pre vlády ide o spoľahlivý príjem, i keď s obmedzením použitia vybraných prostriedkov na vopred stanovený účel.

Zločinom bez stôp by profesionálni zlodeji mohli nazvať spôsob, ktorý spočíva v tom, že vláda ukryje platbu, ktorú vynúti od občana (spotrebiteľa), do ceny kupovaného výrobku. Benefitom je i to, že tieto platby sú príjmom pre (obvykle) vládou vybraných súkromných podnikateľov a vláde tak odpadajú „nepríjemnosti“ s povinným zverejňovaním rozpočtu, zmlúv alebo faktúr a otravnými občanmi, či zvedavými novinármi. Žiadne zverejňovanie. A žiaden infozákon. Čistá práca.

Z daní vláda rozdeľuje peniaze na obstarávania cez tendre. Z poplatkov rozdáva dotácie. A z regulácií vyplýva, že spotrebitelia povinne platia v cene výrobkov službu, ktorú zabezpečujú vybraní podnikatelia. Pre tých, ktorí túžia mať zisk bez súťaže, je výhodné dohodnúť si s vládou podmienky novej regulácie, vďaka ktorej získajú monopol či informačný náskok. Bonitnou živnou pôdou pre takúto činnosť sú najmä environmentálne regulácie.

Cena za regulácie v energetike

Vlády sa rozhodli podporovať výrobu elektriny z tzv. obnoviteľných zdrojov energie (OZE) reguláciou, podľa ktorej garantujú podnikateľom (najmä so solárnymi panelmi alebo veternými elektrárňami) stabilné výkupné ceny na niekoľko rokov. Keďže EÚ nestanovuje hornú hranicu podielu OZE v energetickom koláči, každá krajina môže rozdávať garancie príjmu neobmedzene. Výroba energie z OZE je logicky o dosť drahšia ako výroba z tradičných zdrojov energie. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví odhadol, že podpora podnikateľov s OZE by mala tohto roku vzrásť z približne 38 na 193 mil. eur. To je suma, ktorú zaplatí spotrebiteľ v cene elektriny konkrétnym podnikateľom. Tým, ktorí využili informačný náskok, vďaka ktorému boli pripravení rýchlo vstúpiť na trh.

Podobným prípadom je rozhodnutie vlád podporovať zvyšovanie podielu biopalív v pohonných látkach. Tempo zvyšovania tohto podielu EÚ ponechala na rozhodnutí vlád. V Česku minulý rok schválili zvýšenie povinného obsahu bioetanolu v benzíne na 4,1% a v nafte na 6%. Podľa ekonóma a predsedu mimoparlamentnej Strany svobodných občanů Petra Macha kvôli tomu zaplatia občania na liter paliva v priemere o 2 české koruny viac. Ročne je to 15 miliárd Kč pre výrobcov biopalív. Dodajme, že podľa najnovších vedeckých poznatkov nie sú biopalivá z hľadiska „boja proti skleníkovým plynom“ na tom podstatne lepšie ako fosílne palivá.

Zaobalené náklady za odpady

Prípadom hodným osobitného zreteľa je trh s odpadmi. Podobne ako pri energiách, i tu sa vlády rozhodli zasahovať do trhu. Je pochopiteľné, že investori zacítili nový vietor, takže trh prevádzok zabezpečujúcich služby od zberu odpadu, cez jeho triedenie, spracovanie až po finálne zhodnotenie na Slovensku vznikol. Zaplatí ho však opäť spotrebiteľ, a to dokonca niekoľkokrát: 1. v cene výrobku, v ktorom sú premietnuté náklady výrobcu na zabezpečenie zhodnotenia a na uhradenie príspevku do Recyklačného fondu, 2. v poplatku za komunálny odpad, ktorý je vyšší ako keby bol odpad len skládkovaný, 3. v daniach, z ktorých časť je príjmom Operačného programu životné prostredie (teda investícií aj do budovania zhodnocovania odpadov) a časť príjmom samospráv, ktoré často z daní vykrývajú deficit rozpočtu na odpady.

K nákladom občanov treba pripočítať zisky spracovateľského trhu, k monopolizácii ktorého zásadne prispela vláda založením Recyklačného fondu. Nevraviac o tom, že „niekto“ si v zákone o odpadoch v rozpore s európskymi pravidlami vybavil paragraf, podľa ktorého je nutné odpad prednostne zhodnotiť v SR. O „ekologickosti“ agendy recyklácie odpadov možno pritom pochybovať, ak uvážime vysokú energetickú nákladnosť prepravy, triedenia a opätovného použitia materiálu.

Dobývanie renty

Zmienené príklady povinných a často zbytočných výdavkov, ktoré musí občan nedobrovoľne odviesť v cene výrobku pre (obvykle) vládou vyvolených podnikateľov, nie sú zďaleka jediné. História dobývania renty prerástla od drobných zákerností (povinná autolekárnička či cyklistická prilba) do dnešných gigantických regulácií, ktorých nevyhnutným predpokladom i dôsledkom je rast cien základných životných potrieb obyvateľov.

Dosť tristná správa pre hlásateľov verejného blaha. O tom, že ich sociálne pokusy roztáčajú kolesá korupcie, roztvárajú príjmové nožnice a budujú svet založený na podvádzaní, ani nehovoriac. Hovoriť však treba začať, pretože toto okrádanie občanov nadobúda nezvládnuteľné rozmery a právo iniciovať i zastaviť ho má len vláda a parlament.

Autor je analytik KI a vydavateľ Odpady-portal.sk a Energie-portal.sk.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2011.

Navigácia