Konečne je celonárodná diskusia o demokracii relatívne vyzretá a vážna. Zdá sa, že okrem niekoľkých moderátorov televíznych správ už asi každý chápe, že demokracia je v skutočnosti komplikovanejšia záležitosť.
Tento skepticizmus je zaslúžený. Posledné desaťročie dávalo bolestivé lekcie všetkým, na oboch koncoch ideologického spektra. Liberáli, ktorí boli kedysi naivne optimistickí v otázke šírenia demokracie, stíchli, keď začal v nej byť naivne optimistický prezident Bush. A vtedajší zástancovia Bushovej agendy slobody dostali, okrem iných, tvrdú príučku v podobe katastrofálnych, hoc demokratických volieb, ktoré zrealizovala teroristická junta v pásme Gazy.
Odtiaľ pramení tá irónia toľkých demokratov s malým „d“ potichu oslavujúcich fakt, že je lepšie, keď Egypt žije pod nedemokratickým zákonom o výnimočnom stave ako pod demokratickým islamským zákonom vykladaným kalifátom pod egidou Moslimského bratstva.
Táto nová zhoda na tom, že demokracia je viac ako len ťahanie pákami v deň volieb, je pokrokom. Demokracia je pre liberálny režim podstatná, ale menej podstatná ako vláda zákona, spravodlivé súdy, práva jednotlivca (vrátane vlastníckych práv) a inštitúcie – právne aj kultúrne – ktoré sú ich podhubím. George W. Bush príslovečne vyhlásil, že túžba po slobode horí v každom ľudskom srdci. Sympatizujem s takýmito názormi a štátnickým umením, ktoré vedie k takýmto výrokom. Ale to nás nedostane veľmi ďaleko. Čo je hnacou silou túžby po slobode?
Názor, že všetci túžime po osobnej slobode, je historicky pomerne nový. Väčšina zápasov za slobodu mala po stáročia podobu národného, nie osobného oslobodenia. Dvadsiate storočie sa začalo obludnou vojnou, ktorá bola údajne vedená za čosi nazývané „samourčením“, ale tá prvá časť tohto výrazu nebolo id, ego ani super ego, teda duša jednotlivca. To „samo“ v „samourčení“ sa týkalo zotročených národov Európy.
Bojovníci za slobodu obvykle bojovali za kolektívne právo vztýčiť národnú vlajku, nie za individuálne právo nejakú vlajku spáliť. Konzervatívci milovali film Statočné srdce, s celým jeho nádherným jazykom slobody, ale je dobre si pripomenúť, že sloboda, za ktorú Škóti bojovali, bola sloboda výmeny autoritárskeho tradicionalizmu Angličanov za autoritársky tradicionalizmus Škótov.
Veľkým posunom bolo, ako to píše Francis Fukuyama vo svojej knihe Koniec dejín a posledný človek, smerovanie k samourčeniu jednotlivca. Fukuyama si na vysvetlenie toho posunu požičal od starých Grékov pojem thumos. Thumos, čiže „oduševnenosť,“ zahŕňa aj cit pre spravodlivosť, rešpekt a integritu. Fukuyama píše, že „ľudia v prvom rade hodnotia sami seba a cítia rozhorčenie ako jednotlivci“. A dodáva: „Ale sú schopní hodnotiť aj iných ľudí a cítiť hnev za iných.“Rozhorčenie, hnacia sila všetkých revolúcií, má spoločný pôvod s „dôstojnosťou“ – teda zmyslom človeka a ľudí pre sebaúctu. Jednou z hlavných príčin politickej stagnácie na Blízkom východe bolo napríklad to, že arabskí a moslimskí diktátori zaviazali svojich ľudí prísahou k „samorešpektovaniu“ Palestíncov.
Ba čo viac, v našej vlastnej krajine hnutie za občianske práva a ženské hnutie boli vo svojej podstate tým, čo harvardský filozof Harvey Mansfield nazýva „hnutiami hľadajúcimi pocty“. Aby sme pochopili súvislosť medzi starou a modernou koncepciou slobody, tak musíme vedieť, že sloboda na Západe väčšinou znamená „slobodu byť ´ja´“. Vo väčšine ostatného sveta sloboda ešte stále znamená „slobodu byť ´my´“. Genialita liberálnej demokracie je v tom, že umožňuje existenciu oboch týchto koncepcií súčasne, a často v zdravom napätí. Hoc ďaleko od toho, aby bola dokonalá, liberálna demokracia poskytuje väčšine ľudí ten najväčší možný rešpekt.
Nepokoje v Egypte a na Blízkom východe sú generačným vzplanutím medzi rôznymi koncepciami thumos – starou a modernou, moslimskou a nacionalistickou, kolektívnou a individuálnou. V dlhodobom horizonte sa neobávam o perspektívu liberálnej demokracie na Blízkom východe. Moderna prináša prosperitu a prosperita živí neuhasiteľnú túžbu po rešpekte, a tento dopyt po rešpekte rúca tyranie.
Som oveľa viac znepokojený tým, čo sa deje u nás. V západných demokraciách sa thumos vyvíja, avšak to nie je to isté, ako povedať, že sa zlepšuje. Naše súčasné rozpočtové problémy – nehovoriac o orgiách straty zmyslov, ktoré sa často nazývajú „politická korektnosť“ a lacnej oduševnenosti, ktorú nazývame „priemyslom budovania sebaúcty“ – je možné v nie malej miere pripísať zvrátenosti nášho zmyslu pre sebaúctu. Miliónom Američanov sa zdá, že rešpekt musí byť platený formou peňažných dávok. Ako inak si vysvetliť nenapadnuteľnú posvätnosť nášho tak výstižne pomenovaného „nárokového“ sociálneho systému?
Veľké civilizácie zanikajú, keď ľudia začnú veriť, že ich osobná dôstojnosť si žiada viac, ako im je spoločnosť schopná poskytnúť. Žiaľ, táto diskusia sa sotva začala.
Autor je redaktor National Review Online, spolupracuje tiež s American Enterprise Institute.
Pôvodne uverejnené v National Review Online dňa 18. februára 2011.
Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2011.
