Liou Siao-Po, väznený čínsky disident, získal Nobelovu cenu mieru za rok 2010. A je to aj úspech Slovenska. Dokonca viacnásobný.
Prvá súvislosť je zrejmá. Nominácia na ocenenie Lioua Siao-poa má aj slovenské korene. Začiatkom roka s ňou prišlo 51 poslancov NR SR, s jednou výnimkou všetko predstaviteľov vtedajšej opozície, a vyše tri desiatky osobností slovenského spoločenského, vedeckého, kultúrneho a občianskeho života. Medzi štvoricou mimovládnych organizácií, ktoré nomináciu na Slovensku organizovali, bol aj Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. Spolu s priateľmi z Nadácie Pontis, Človeka v ohrození a Inštitútu pre verejné otázky sme chceli upriamiť pozornosť svetovej verejnosti na otázku dodržiavania ľudských práv v Číne. Aktivity tohto druhu sú aj splácaním istého morálneho dlhu, ktorý my, občania bývalých komunistických a dnes už slobodných krajín, máme voči ľuďom žijúcim dodnes v krajinách ovládaných komunistickým režimom. V čase, keď sme s výzvou prišli, vyzeral byť takýto postoj na Slovensku výrazne menšinový a nemajúci podporu oficiálnych predstaviteľov krajiny. Rozhodnutie Nobelovho výboru ukázalo, že náš postoj nie je až tak úplne osamotený.
Druhým dôvodom, prečo tohtoročnú Nobelovu cenu mieru možno vnímať aj ako slovenský úspech, je skutočnosť, že slovensko-čínsky, či lepšie povedané československo-čínsky vzťah v tomto prípade nebol čisto asymetrický. Nebol len výrazom podpory demokraticky zmýšľajúcich občanov bývalej komunistickej krajiny občanom komunistickej krajiny usilujúcim sa o jej demokratickú budúcnosť. Liou Siao-po bol totiž jedným z vodcov protestov na pekinskom Námestí Tien-an-men v roku 1989, ktoré na rozdiel od revolúcií v strednej Európe neskončili pádom komunistického režimu, ale krvavým masakrom a vraždením protestujúcich študentov. A v roku 2008 prišiel s manifestom Charta 08, ktorý bol obdobou československej Charty 77. Nebola preto náhoda, že nominácia bola spoločnou aktivitou osobností a mimovládnych organizácií z Českej republiky a zo Slovenska.
A napokon, nobelovka pre čínskeho väzňa svedomia je slovenským úspechom aj vzhľadom na minuloročnú návštevu čínskeho prezidenta v Bratislave, počas ktorej došlo k občianskym protestom proti porušovaniu ľudských práv v Číne. Slovensku v tom čase vládla politická garnitúra, ktorá túto tému ostentatívne ignorovala. Napriek priamej výzve neotvorili otázku porušovania ľudských práv na stretnutí s najvyšším čínskym komunistom ani prezident Ivan Gašparovič, ani premiér Robert Fico, ani predseda parlamentu Pavol Paška. Ozvať sa chcelo akurát pár desiatok občanov na námestí, aj tým to však dobre organizovaní a pozvážaní priaznivci čínskeho komunistického režimu za prizerania sa slovenskej polície prekazili. K „pacifikácii“ protestov prispeli viaceré oficiálne inštitúcie – miestna samospráva, prezidentská kancelária, ministerstvo vnútra i krajský súd. No práve búrlivý priebeh protestov a zlyhania oficiálnych miest upriamili pozornosť slovenskej verejnosti na porušovanie ľudských práv v Číne a ignoranciu slovenských predstaviteľov viac ako kedykoľvek predtým.
Za rok sa situácia zmenila na nepoznanie. Ťažko si predstaviť, žeby ministerstvo zahraničných vecí Ficovej vlády oficiálne privítalo udelenie Nobelovej ceny mieru čínskemu disidentovi, ako to spravil rezort zahraničia pod vedením Mikuláša Dzurindu. Výbor NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny okrem toho vyzval čínsku vládu, aby prepustila Lioua Siao-poa z väzenia. Poslanci súčasnej opozície návrh však takéhoto uznesenia nepodporili a prešlo to len vďaka hlasom koaličných poslancov. Slovensko ostáva naďalej rozdelené, akurát sa trochu zmenili početné pomery.
Takže, gratulujem, Liou Siao-po, a želám čo najskôr slobodu! Vám osobne aj celej Číne.
Autor je poslanec NR SR za OKS a podpredseda Výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny. Bol jedným z koordinátorov nominácie Lioua Siao-poa na Nobelovu cenu v Slovenskej republike.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2010.
