Výroba elektriny zo Slnka je i napriek postupnému poklesu cien technológií považovaná stále za jeden z najdrahších alternatívnych spôsobov získavania energie z tzv. obnoviteľných zdrojov (OZE). Napriek tomu sa Slovensko rozhodlo štedro dotovať majiteľov kapitálu práve cez fotovoltiku a to priamo občanmi. Platia ich v cene elektriny, v ktorej je zahrnutá tzv. tarifa za prevádzkovanie systému.
Stalo sa tak i napriek tomu, že ani v čase pred slovenským boomom podpory OZE, teda približne pred 2-3 rokmi, sa Slovensko nemuselo obávať o nesplnenie limitov pre obnoviteľné zdroje voči únii. Tie sú totiž určené až k cieľovému roku 2020.
Najmä sa však Slovensko nemuselo rozhodnúť pre podporu fotovoltiky, najdrahšej z možností podpory OZE. Pomer výkupných cien zo slnečnej energie k trhovej cene elektriny bol na Slovensku v roku 2010 až 7,8 násobný, zatiaľ čo pri veternej energii a vodných elektrárňach sa pohyboval približne na úrovni 1,3-1,8 násobku, u biomasy o niečo vyššie. Podľa predbežných odhadov ÚRSO mal fotovoltický luxus vytiahnuť z peňaženiek občanov v cene elektriny minulý rok až 116 mil. eur. V novembri minulého roku počet výrobcov elektriny zo Slnka, ktorých garantovaný výnos dotujú občania, prevýšil už číslo 850, s inštalovaným výkonom cca 490 MW.
Takže platíme do „bezvedomia“, a to i napriek tomu, že Slovensko disponuje pomerne solídnym potenciálom nevyužitej vodnej energie – podľa vládnej koncepcie v potenciálnom výkone 404 MW.
A ako je na tom Slovensko v porovnaní s inými krajinami EÚ? Francúzsky EurObserv’ER, ktorý tvorí výskumná skupina expertov podporovaná Európskou úniou, zverejnil pred pár dňami výročnú správu o vývoji trhu kapacít solárnej energie v Európskej únii. Z nej vyplýva, že neohrozeným svetovým lídrom v inštalácii fotovoltických panelov zostáva na konci roku 2011 Nemecko (24 875 MW). V EÚ ho nasleduje Taliansko (12 763 MW), Španielsko (4 214 MW) a Francúzsko (2 831 MW). Vo zvyšku sveta má silnú pozíciu ešte Japonsko (s využitím ročenky BP s údajmi do roku 2010 by mala byť spolu s rokom 2011 celková inštalovaná kapacita cca 5 000 MW – prepočet aut.), ďalej USA (cca 4 300 MW, detto) a Čína (cca 3 000 MW, detto).
Pri týchto údajoch sa slovenská inštalovaná kapacita 490 MW nezdá veľmi veľká, až dovtedy, kým si neuvedomíme, že podľa objemu inštalovanej kapacity obsadzuje Slovensko deviate miesto v EÚ, pričom ide o celkom malú krajinu. EurObserv’ER preto správne vyhodnocuje inštalovanú kapacitu na oveľa smerodajnejší údaj, v tomto prípade počet obyvateľov. Podľa tohto kritéria má Slovensko na jedného obyvateľa šiestu najvyššiu inštalovanú kapacitu v EÚ.
Škoda, že EurObserv’ER neprepočítal objem inštalovanej kapacity na niektoré kritérium ekonomickej výkonnosti krajín. V kritériu výšky hrubého domáceho produktu na obyvateľa jednotlivých krajín (podľa Eurostat) je totiž Slovensko na podobnom, siedmom mieste (prepočet aut.).
K ešte presnejšej informácii o tom, koľko stál solárny luxus obyvateľov jednotlivých krajín, by sme potrebovali mať k dispozícii údaje o výške dotácií cien a solárnych zariadení v jednotlivých krajinách.
EurObserv’ER však potvrdzuje prinajmenšom jedno podozrenie, ktoré je známe už dlhšie – Slovensko svojou podporou solárnej energie zaťažilo obyvateľov podstatne vyššími výdavkami, než bolo z hľadiska záväzkov voči EÚ nevyhnutné. Nevyhnutné totiž nebolo v tom čase vôbec nič.
Skutočnosť, že sa v SR zatiaľ nerozbehli projekty veternej energie a výroba bioplynu napreduje v oveľa pomalšom tempe, než napríklad v Česku, Slovensko síce zosadí v rebríčku krajín podporujúcich celkovo OZE o čosi nižšie, avšak cenová podpora fotovoltiky zohrávala doteraz dominantnú úlohu, takte zostup nebude veľmi markantný.
Ak už chceli vládni úradníci na Slovensku protežovať fotovoltiku, pokojne mohli počkať na zníženie cien technológií, ktoré vďaka spasiteľským snahám Angely Merkel už zariadili nemeckí daňoví poplatníci. Spätne korigovať chybné rozhodnutia by však pre vládu znamenalo pustiť sa do veľmi riskantných operácií dodatočného zdanenia, o aké sa pokúšajú v Česku.
Fotovoltika na Slovensku opäť raz potvrdzuje, že Slovensko si na drahé environmentálne hračky vskutku potrpí, podobne ako v prípade ochrany pozoruhodného počtu populácie medveďov v slovenských lesoch, či dotovania špičkových zariadení na spracovanie odpadu, ktorým k dokonalosti chýba už len dostatok odpadu. Ale to je už iný príbeh.
Článok bol uverejnený dňa 7. júna 2012 na blogu Radovana Kazdu a nájdete ho na stránkach eTREND tu.
