Drámou posledných letných dní je otázka, či Lex Dubček bude alebo nebude. Napriek predsavzatiu tejto vlády žiť z minulosti ekonomicky, slovníkom a tematicky, tento zákon je minimálne zbytočný a maximálne nevkusný. No a o súvisiacom velebení Husáka je naozaj lepšie len mlčať.
Samotný zákon o Dubčekových zásluhách by mal byť potenciálne neprijateľný ako pre Dubčekových politických priaznivcov, tak i pre jeho odporcov. Pre autentickú pravicu a z dlhodobého hľadiska i pre možnú nekomunistickú ľavicu. V dobe, ktorú pokojne môžeme označiť za ľahkú renesanciu politicky účelovej historiografie, zákon o Dubčekových zásluhách hrozil už dlho. Je šťastným paradoxom, že práve prítomnosť prísnej politickej účelovosti rozhoduje i v neprospech tohto zákona. Navzdory Čaplovičovmu strachu z presily búst v parlamente, pravý dôvod bude niekde inde. Otváranie roku 1968 je automaticky i otváraním obdobia normalizácie. A to by konkrétne pre stranu SMER mohlo byť veľmi nepríjemné. Postkomunistická časť jej členskej základne by asi len ťažko vysvetľovala svoj – pre kariéru – povinný súhlas s prítomnosťou sovietskych vojsk. Je tiež otázne, ako sa symbol Dubček bude v budúcnosti vyvíjať. Už dnes sa ozývajú voči jeho osobe kritické hlasy, ožívajú nezodpovedané otázky, a predovšetkým jedna základná by v súvislosti s Lex Dubček musela zákonite padnúť.
Kto bol vlastne Dubček?
Politické osudy Alexandra Dubčeka ako hlavného symbolu Pražskej jari sú všetko len nie objektívne objasnené. Pred rokom 1968, v roku 1968, i po ňom. Magický rok 1968 priveľmi zatieňuje dlhé roky predchádzajúcej plodnej práce v strane, do značnej miery deformuje vnímanie jeho „disidentského pôsobenia“ a nakoniec i pôsobenie po roku 1989. S istotou dnes môžeme povedať o Dubčekovi len jedno. Je najobľúbenejším slovenským komunistom, „komunistickým disidentom,“ komunistickým demokratom. Je evidentné, čo všetky etapy jeho života spája.
Dubčekova stranícka kariéra sa začala už v prvej fáze budovania socializmu. Počas nej stál na barikádach režimu voči všetkým odporcom komunizmu. V následných ťažkých súdružských časoch, kedy sa pleva charakteru a ideálov oddeľovala od zŕn „všeschopnosti,“ Alexander Dubček štartoval svoju raketovú kariéru. A svoju kariéru si ako stopercentne spoľahlivý káder bez pochýb zaslúžil. Detstvo prežil v ZSSR, do strany vstúpil pred vojnou a zúčastnil sa SNP. Po prevrate sa do roka stáva plateným politickým funkcionárom. Svoju lojalitu voči režimu a moci dokazuje napríklad v roku 1950. Na porade tajomníkov KV KSČ okázalo súhlasí s princípom centrálneho riadenia, so zrušením slovenských povereníctiev. Ako tajomník ÚV KSS v Trenčíne neskôr riadi Ľudové milície v časoch likvidácie kláštorov, v časoch masových zatýkaní a perzekúcií kňazov, mníchov i veriacich. V roku 1958 absolvoval moskovskú stranícku školu s vyznamenaním. Podľa Mitrochinovho archívu (Vasilij Mitrochin bol vrchný archivár KGB, v roku 1992 emigroval i so svojim archívom z Ruska do Veľkej Británie.) mal Dubček dokonca v samotnom KGB do roka 1968 láskavú prezývku „Náš Saša“. (Snáď len toľko k tomu povestnému a mierne prostoduchému augustovému Brežnevovmu zaklínadlu „Eto vaše delo.“). Dôkaz prorežimnej spoľahlivosti a pražskej spokojnosti s Dubčekom je jeho vymenovanie za ústredného tajomníka ÚV KSS v roku 1963.
Dubčekove reformné postoje sa nedajú dokumentačne doložiť skôr ako pred rokom 1967 a to už reformy boli viac-menej hotové, odmäk v spoločnosti na polceste a Novotného politická hviezda zhasnutá. Dubčekov vstup na politické výslnie sa dá zhodnotiť štyrmi slovami: všetko pripravené, všetko rozbehnuté. Tu už istú zásluhu objaviť môžeme. Napriek tomu, že počas Pražskej jari je v kremeľských správach i memoároch konkrétnych tvorcov reforiem označovaný za centristu, rozbehnuté uvoľnenie spoločnosti do 1. apríla nebrzdil, ale v globále podporoval. Po apríli už ani to nie je celkom pravda.
Dubček ako disident?
Počas normalizácie Dubčeka radi vnímame ako „disidenta.“ No jeho disidentská etapa je rovnako nečitateľná ako jeho účasť v reformnom hnutí. Minimálne do roku 1974 nemôžeme zodpovedne povedať, že Dubčekove korešpondenčné aktivity presahujú rámec individuálnych záujmov. Celospoločenský význam nemajú. Pre svoj obsah i pre súkromný charakter. Zjednodušene ich môžeme chápať ako osobné ponosy adresované páchateľovi. V roku 1974 píše list Federálnemu zhromaždeniu a Slovenskej národnej rade. Kritizuje v ňom súčasnú situáciu, ktorá podľa neho je odklonom od socialistických ideálov. Vrcholom Dubčekovej „disidentskej“ činnosti bol list politbyru Jednotnej socialistickej strany Nemecka v roku 1975. V tomto liste sa naozaj venuje širšej spoločenskej problematike. Konkrétne osudom komunistov, ktorí boli po auguste vylúčení zo strany. Zastáva sa „státisícov komunistov (bývalých členov strany),“ ktorí „sú vystavení sociálnemu útlaku“. Nekomunistickú verejnosť rovnako ako v rokoch predtým nerieši. Celé Dubčekovo opozičné pôsobenie korunuje emotívny list, ktorý v roku 1987 zaslal ÚV KSČ, a v ktorom píše: „Nemôžem sa zmieriť ani s doživotnou straníckou exkomunikáciou … za to, že som inak vykladal „Písmo sväté,“ že som marxizmus-leninizmus chápal ako tvorivý návod na revolučné myslenie a konanie, a nie ako učebnicu, recept.“ Z tohto listu, z jeho štylistiky i obsahu je viac ako jasné, že sa „náš Saša“ túži do strany vrátiť. Nevrátil sa. Napriek tejto túžbe. Zostal teda iba „disidentom.“
Strážcovia symbolu
Z Dubčekovej iracionálnej obľúbenosti čerpali a naďalej čerpajú mnohí. A to najmä politický kapitál. Medzi nich by rada asi patrila i časť strany SMER. Ideálne v pozícii nasledovníkov a monopolných strážcov odkazu i symbolu. Lacná popularita je ťažký kapitál. A to, či stojí na pravde, alebo len na túžbe, aby to tak bolo, nikoho nemusí zaujímať.
No všetko niečo stojí. Čerpanie z ľavicovej popularity roku 1968 je obzvlášť drahým špásom práve pre ľavicového voliča. Z dlhodobej perspektívy sú Pražská jar a Dubčekománia pre budúcu naozajstnú sociálnu demokraciu rovnako nebezpečné ako príklon k Rusku.
Ak má na Slovensku reálne vzniknúť sociálna demokracia západného typu, jedným z jej prvých krokov bude musieť byť tvrdý rozchod s komunistickou minulosťou, a to ako s tou s ľudskou maskou, tak i s tou s neľudskou tvárou. Personálne, slovníkom, nástrojmi i cieľmi. Je to jediná cesta, ako sa môže sociálna demokracia trvalo usadiť na slovenskej politickej scéne a získať si rešpekt v celej spoločnosti. Tomu zákon o Dubčekových zásluhách určite nepomôže. Ak bude dnešná „ľavica“ naozaj trvať na svojej kontinuite s komunistickou minulosťou, trikrát tak dlho potrvá, než budúca zodpovedná ľavica svojich voličov presvedčí, že medzi sociálnou demokraciou a komunistami je aspoň taký rozdiel, ako medzi koncepčnosťou a politikou vlády Roberta Fica.
Autor je historik.
Článok bol uverejnený v Konzervatívnych listoch 09/2008.
