V júlovom tieni domácej diskusie o očkovaní zmenila Európska centrálna banka menovú politiku a Európska komisia navrhla klimatický balík. Posilňujú tým takú EÚ, ktorá ohrozuje prosperitu a slobodu. Otázka alternatívy je preto naliehavá.
ECB rozhodla o zvýšení inflačného cieľa na 2 percenta oproti úrovni „tesne pod 2 percentami“. Umožní jej to ešte viac nakupovať dlhopisy zadlžených vlád či iných aktív a uskutočňovať expanzívnejšiu politiku lacných peňazí. Bude tým výraznejšie deformovať ekonomické signály a živiť zadlžené štáty. Rozhodla sa dokonca sledovať aj environmentálne ciele. A Európska komisia prišla s cieľmi klimatického balíka ako zníženie emisií o 55 % do roku 2030 oproti roku 1990 a zamedzenie výroby áut so spaľovacími motormi od roku 2035. Ak ho schvália členské štáty a Európsky parlament, tak podstatne zvýši daňové bremeno, náklady podnikateľov, ceny spotrebiteľov a zadlženie, čo podlomí konkurencieschopnosť firiem a životnú úroveň ľudí.
Obe prehlbujú smerovanie EÚ, kde čoraz viac dominujú centralizované rozhodnutia s unifikovaním podmienok, regulácie podnikania a životov ľudí a prerozdeľovacie pasce. Kolektivistické prvky tak valcujú myšlienky voľného pohybu tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily. Umocňuje ich aj Fond obnovy, na ktorý sa EÚ rozhodla požičať spoločnými dlhopismi, čím sa viac posúva k fiškálnej, dlhovej a transferovej únii. Dôsledkom pokračovania tohto smeru budú väčšie obmedzenia slobody a prosperity, nižšia produktivita, väčšie finančné zaťaženie a dlhové pasce sociálnych štátov s inflačnými tlakmi, nárast nacionalizmu, pnutí a konfliktov.
Je najvyšší čas zastaviť a presmerovať tento trend. Žiaducou alternatívou je podľa mňa pružná, voľnejšia a dobrovoľná integrácia v deregulovanej a bezcolnej zóne voľného obchodu s dohodnutými výnimkami oblastí spoločného rozhodovania typu bezpečnosti (spolu s ostatnými v Schengene a NATO). Stojí na konkurencii s diverzitou, decentralizácii, zmluvnej slobode, rešpekte k vlastníctvu a dohodám a panstve práva, ktoré patria medzi zdroje bohatstva a slobody Európanov. Je tiež v súlade s klasicko-liberálnym a konzervatívnym prístupom k európskej integrácii Ludwiga Erharda či Margaret Thatcher. Znamenala by napríklad odbúranie intervencií, dotačných politík a prerozdeľovacích mechanizmov, inštitúcií a prvkov centrálnej harmonizácie (okrem dohodnutých výnimiek) a umožnenie menovej konkurencie.
Z pohľadu európskych lídrov to dnes nie je reálne. Zastavenie dnešného smeru EÚ a čiastočný posun po žiaducej trajektórii sú reálnejšie. Príkladom je umožniť flexibilitu členských štátov (cieľovo jednotlivcov) participovať na fáze, rozsahu a prvku integrácie a vyviazanie sa z každej politiky či fázy integrácie, napríklad eurozóny. Ďalšími možnosťami sú znižovanie regulácií princípom „jedna dnu – dve von“ a inflačno-dlhové brzdy ako zákaz ECB nakupovať štátne dlhopisy a realizovať kvantitatívne uvoľňovanie a povinnosť vlád hospodáriť s verejnými financiami vyrovnane alebo prebytkovo (okrem mimoriadnych situácií) bez zvýšenia daní alebo odvodov.
Smerovanie európskej integrácie považujem za slepú uličku s priepasťou. Pre slobodu a prosperitu je dôležité sa zasadzovať nielen proti rastúcemu vplyvu domácich politikov a technokratov, ale aj európskych. Znamená to tiež brániť prijatiu ďalších návrhov typu klimatického balíka či európskej minimálnej mzdy a minimálnej sadzby dane z príjmu firiem. Účinnou odpoveďou na politickú centralizáciu EÚ nie je nacionalizmus a iný kolektivizmus v národných štátoch, ale naznačená alternatíva, ktorá stojí na princípoch slobodnej spoločnosti.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 1. augusta 2021.
