Politici roztočili kolotoč „finančných injekcií“ – vo fonde obnovy EÚ a u nás vo vládnom balíčku v duchu populistickej tradície vlád SMERu. Keďže tým prehlbujú problémy sociálneho štátu, tak pripomeňme jeho podstatu a nezamýšľané dôsledky.
Sociálny štát prenáša čoraz viac finančnej zopovednosti za životné podmienky z ľudí na seba, teda všetkých daňovníkov. A ľudia sa nechávajú omotávať jeho lákadlami, de facto pascami. Lákavo znejú aj jeho ciele: sociálna solidarita a sociálna spravodlivosť. Tie však prispievajú k orwellovskému mäteniu pojmov. Skutočná solidarita a spravodlivosť sú spojené s osobnou zodpovednosťou a individuálnym konaním bez donucovania iných. Naopak, inštitucionálnou charakteristikou sociálneho štátu je centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním.
Ľudia sú tak prostredníctvom daní a odvodov nedobrovoľnými klientmi sociálneho štátu a mnohí tiež jeho poberateľmi, často aj tí, ktorí to vzhľadom na svoje finančné možnosti nepotrebujú. Problémy v ňom vyplývajú z podstaty verejných a povinných schém, ktoré garantujú široký rozsah nárokov, neraz bez finančného krytia. Sociálny štát tým privoláva ilúziu „obeda zadarmo“ a popiera základný ekonomický koncept: vzácnosť. Týka sa to najmä priebežného dôchodkového systému a iných dlhovo financovaných výdavkov. Túto ilúziu živia aj podpory typu „autobusov zadarmo“. K neudržateľnému rozširovaniu zaopatrovacieho štátu dochádza aj preto, že politici majú systémovú motiváciu takto získavať voličskú podporu z peňazí daňovníkov.
Sociálny štát funguje ako tragédia obecnej pastviny. Podporuje nielen kultúru závislosti od štátu a mentalitu nárokovateľnosti, ale aj morálny hazard a pervezné motivácie „natrčených dlaní“ o cudzie peniaze zo „spoločného balíka“ bez ohľadu na jeho zdrojové možnosti. Potláča zodpovednosť jednotlivcov a rodín, súkromné iniciatívy, ekonomickú aktivitu, dobrovoľnú solidaritu, komunitnú spoluprácu a prináša plytvanie a enormné náklady. Kumulujú sa najmä v systémovo defektnom a pyramídovo fungujúcom priebežnom dôchodkovom zabezpečení, kde sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí. Ešte viac v ňom narastie dlh kvôli stropu na dôchodkový vek. Pri nadmernom odvodovom zaťažení je tak nereálne očakávať udržanie súčasnej úrovne dôchodkov k mzdám.
Poučiť sa dá z dôsledkov sociálnych štátov v západných krajinách. V 20. storočí v nich došlo k veľkému nárastu miery vládneho prerozdeľovania, k eskalovaniu intervencií a k zmene spoločností na kolektivitickejšie a zadlženejšie. Niektoré z nich, ako Švédsko, sčasti odchádzajú od neudržateľného modelu, ostatné, ako Francúzsko, to ešte len čaká. Priamo sa nás týkajú dôsledky experimentu prvkov sociálneho štátu v EÚ. Práve nedávno schválený „fond obnovy“ prehĺbil vytárajúcu sa európsku transferovú a dlhovú úniu, ktorá plodí morálny hazard a veľké náklady. Rizikom je tiež kombinácia eurozóny ako transferovej únie a sociálnych štátov, vyplývajúce z eurofinancovania ich dôchodkov.
Prerozdeľovacie politiky budú čoraz viac podkopávať prosperitu a slobodu, pričom sociálny štát bude smerovať k finančnému kolapsu. Výzvou sú reformy a znižovanie rozsahu a vplyvu štátu s cieľom vyviazania sa ľudí z jeho sietí, aby boli čo najviac nezávislí od štátu a jeho rozhodnutí a zodpovední za svoje životné podmienky. Predpokladom toho je, že ľudia si budú uvedomovať podstatu problému sociálneho štátu a budú ho vnímať ako leviatana, ktorý požiera ich finančnú budúcnosť, nie ako Mikuláša so zázračným vrecom darčekov.
Autor je riaditeľ Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a editor publikácie Sociálny štát: realita namiesto mýtov.
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 26. júla 2020.
