Ľudia dnes žijú v najväčšom blahobyte a celkovo v historicky najlepších časoch, a to tak u nás, ako aj na Západe. Zároveň sa však postupne odkláňajú od koreňov dnešnej prosperity a slobody, pričom sa opäť čoraz viac presadzujú myšlienky a podoby kolektivistického prístupu. K zmene myslenia a konania ľudí od étosu individuálnej zodpovednosti, finančnej nezávislosti a dobrovoľnej spolupráci či pomoci k mentalite nárokovateľnosti a spoliehania sa na vládu a cudzie zdroje prispieva rozmáhajúci sa sociálny štát, respektíve štát blahobytu.
Cieľom publikácie je priniesť faktami a argumentmi podložený pohľad na podstatu sociálneho štátu na Slovensku a rámcovo aj vo vybraných krajinách v zahraničí, tým konfrontovať mýty o ňom s realitou. Chceme tak demaskovať sociálny štát a ukázať jeho nezamýšľané dôsledky. Podliehanie mýtom o ňom a príklon k nemu má totiž reálny vplyv na rast rozsahu a intervencií štátu, ktorý tým výrazne odkrajuje zo súčasnej a budúcej prosperity a slobody ľudí.
Silné kolektivistické postoje ľudí a mýty o úlohe štátu potvrdili výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré v rámci nášho projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte zrealizovala agentúra FOCUS. Podľa jej reprezentatívneho prieskumu z roku 2018 napríklad až 87 % respondentov súhlasilo s tým, že štát musí garantovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť, 81 % s tým, že vysokoškolské štúdium nemá byť spoplatnené a školstvo má byť bezplatné, 71 % s tým, že vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším a 69 % s tým, že ľudia nie sú ochotní v dostatočnej miere dobrovoľne pomáhať ľuďom v núdzi, preto sa o nich musí prostredníctvom sociálneho systému starať štát. Veľkú dôveru v silný štát namiesto osobnej zodpovednosti preukázalo i to, že 68 % respondentov súhlasilo s tým, že štát by mal zabezpečiť, aby mal každý prácu a slušnú životnú úroveň a len 16 % s tým, že o svoju prácu a životnú úroveň by sa mal postarať predovšetkým každý sám (viac v kapitole Mýty optikou aktuálnych prieskumov).
Práve posledné vyjadrenie zapadá do definičného zamerania sociálneho štátu, ktorý sníma a prenáša finančnú zodpovednosť z pliec ľudí na seba, teda na daňovníkov. V prípade Slovenska však takéto predstavy nesúvisia len s garanciami sociálneho štátu, ale v značnej miere aj so zakorenenými deformáciami v myslení ľudí zo socializmu. Druhou našou odlišnosťou oproti západným krajinám, tiež aj v dôsledku socializmu, je podstatne menšie naakumulované bohatstvo, tým aj nižšie zdrojové možnosti na financovanie sociálneho štátu. Ten deklaratívne stojí na lákavo, ale vágne, znejúcich cieľoch ako „sociálna solidarita“ a „sociálna spravodlivosť,“ ktoré prispievajú k orwellovskému mäteniu pojmov. Skutočná solidarita a spravodlivosť sú totiž spojené s osobnou zodpovednosťou a individuálnym konaním bez donucovania iných.
Inštitucionálnou charakteristikou sociálneho štátu a jeho „sociálnej solidarity“ je centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a následne poskytuje ľuďom s cieľom zabezpečovania ich životných podmienok. Sociálny štát s otvorenými neadresnými dávkami tak funguje ako tragédia obecnej pastviny, aj s následnými devastačnými finančnými a morálnymi dôsledkami. Tomu sa venujeme v prvej sekcii publikácie na príklade Slovenska, aj keď sociálny štát sa u nás zatiaľ nerozvinul do takého rozsahu ako vo viacerých západných krajinách.
Keďže východiskom prerozdeľovania zdrojov je ich tvorba, tak aj pohľad na sociálny štát u nás začíname kapitolou 1.1 Hospodárstvo a jeho regulácie. Zhoršujúce sa výsledky miery ekonomickej slobody v ostatných rokoch na Slovensku v medzinárodnom porovnaní potvrdzujú, že napriek systémovému zlepšeniu podmienok fungovania trhu a podnikania od Novembra 1989 pretrvávajú a prehlbujú sa niektoré obmedzenia podnikateľského prostredia a fungovaniu trhu. Práve podmienky ekonomickej slobody sú pritom kľúčovým predpokladom generovania bohatstva, z ktorého sa okrem iných financujú aj vládne programy.
Tie sú na Slovensku veľkou a rastúcou záťažou v dôsledku výdavkovej expanzie verejnej správy v ostatných rokoch, zapríčinené napríklad chýbajúcimi limitmi rastu verejných výdavkov, rastom vládnej spotreby, ako aj deformovanou štruktúrou verejných výdavkov s rôznymi transfermi živenými aj „sociálnymi balíčkami.“ Veľký počet zamestnancov platených z daní spolu s ďalšími skupinami ľudí, ktorí sú z nich finančne podporovaní, prehlbuje podporu rozsahu a vplyvu štátu, a to aj v jeho podobe bujnejúceho zaopatrovateľského štátu. Tým, že vláda rozdeľuje a presmeruváva veľkú časť vytvorených zdrojov, znižuje ľuďom disponibilné zdroje, vytláča súkromné aktivity, vnáša falošné signály, obmedzuje súčasnú a budúcu prosperitu a slobodu ľudí, podporuje morálny hazard a závislosť ľudí od štátu (viac v kapitole 1.2 Vládne prerozdeľovanie a verejné financie).
Práve veľké a rastúce verejné výdavky garantujúce ľuďom veľkú mieru spoliehania sa na vládu sú nosičom problémov sociálneho štátu v oblastiach, ktoré spadajú pod jeho primárnu pozornosť: sociálne zabezpečenie, zdravotníctvo a školstvo. Problémy v nich vyplývajú z podstaty verejných, povinných a centralizovaných schém, ktoré poskytujú ľuďom široký rozsah garantovaných nárokov z peňazí daní a odvodov, neraz však bez reálneho finančného krytia. Príkladom toho sú starobné dôchodky. Sociálny štát tak v ľuďom živí mýtus „obeda zadarmo,“ pričom popiera základný ekonomický koncept: vzácnosť.
Veľký rozsah a rast nárokov a tým aj výdavkov sa odvíja najmä od ich zákonných nastavení, opierajúcich sa aj o ústavou garantované pozitívne práva. Ústava otvára legislatívne „dvere“ takýmto nárokom napríklad garantovaním práva na minimálnu mzdu za prácu, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, bezplatné vzdelávanie a prostredníctvom toho, že vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov. Deformáciou sociálneho systému s finančnými tlakmi je podporovanie takej životnej úrovne mnohých ľudí z daní a odvodov, ktorá neraz prevyšuje základný životný štandard, najmä v priebežnom dôchodkovom systéme a tiež neadresná podpora rodinných dávok.
Aj u nás sa tak prejavujú nezamýšľané dôsledky zaopatrovateľského vládneho prístupu ako kultúra závislosti ľudí od štátu, nízka miera motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pasca ekonomickej neaktivity, spoliehanie sa na štát a cudzie zdroje, ako aj vytlačovanie dobrovoľnej solidarity a súkromných iniciatív. Výrazne sa ním oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život, napríklad v starobnom dôchodkovom systéme, v ktorom sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí. Takto nastavený systém vyvoláva morálny hazard, ekonomicky perverzné motivácie „natrčených dlaní,“ respektíve celkovo mentalitu nárokovateľnosti. Spôsobuje zároveň veľkú finančnú záťaž v súčasnosti (napríklad vysoké odvodové zaťaženie) a neúmerné finančné nároky do budúcnosti (viac v kapitole 1.3 Sociálny systém a sociálne zabezpečenie).
Enormné finančné zaťaženie do budúcnosti sa kumuluje najmä v priebežnom dôchodkovom systéme, tak u nás, ako aj inde vo svete. Jeho systémovo defektný a deficitný charakter prehĺbili na Slovensku nedávne zmeny, predovšetkým zavedenie stropu na dôchodkový vek, vďaka čomu výrazne narastie dlh v systéme. Poslanci ním schválili veľké nekryté dlhodobé záväzky na dôchodky, čo ešte zhoršilo finančné vyhliadky dôchodkového systému, a to tak pre platcov a ich zaťaženie, ako aj pre poberateľov a výšku ich dôchodkov. Starnutie populácie pritom bude urýchľovať devastačné finančné problémy v dôchodkovom systéme a tlačiť aj na rast výdavkov na dlhodobú a zdravotnú starostlivosť pre starších.
Ďalším segmentom so systémovo deficitným nastavením je zdravotníctvo, v ktorom bude nevyhnutné zreálnenie očakávaní a obmedzenie nároku na financovanie z povinných zdravotných odvodov a daní. Nie je možné sľubovať neobmedzený rozsah zdravotných služieb za obmedzené peniaze (viac v kapitole 1.4 Zdravotníctvo). Ďalšou oblasťou sociálneho štátu je deklaratívne bezplatné školstvo. Jeho zlyhávanie tiež vyplýva z podstaty verejne poskytovanej a financovanej služby, pričom upriamujeme pozornosť na neefektívnosť verejnej správy školstva, odolnosť systému voči tlakom na jeho reformu a absenciu následkov voľby štúdia, konkurenčného tlaku a systému motivácií. Vysokoškolskí študenti nemajú motivácie dbať na hodnotu vzdelávacej investície do ich budúcnosti a v systéme chýba aj prepojenie štúdia s trhom práce (viac v kapitole 1.6 Vzdelávací systém).
Aj trh práce je objektom „starostlivého“ štátu. Prejavuje sa to najmä mnohými vládnymi reguláciami pracovného pomeru a reguláciou ceny práce, pričom zákonodarcovia schválili nárast minimálnej mzdy až na 60 % priemernej mzdy. V kapitole 1.4 Práca, zamestnanosť a regulácie trhu práce upozorňujeme na negatívne nezamýšľané dôsledky takýchto regulácií na zníženie pracovných príležitostí a zvýšenie nezamestnanosti, čo sa znásobí v kontexte dôsledkov koronakrízy. Na Slovensku tak pretrváva syndróm opatrovníckeho štátu, ktorý obmedzuje konkurenciu a slobodu voľby ľudí. Prejavuje sa to nielen v ekonomickej a sociálnej oblasti, ale aj v občianskej spoločnosti, ktorá je tiež štátom vytláčaná a obmedzovaná (viac v kapitole 1.7 Občianska spoločnosť).
Užitočné je poznať aj dôsledky sociálnych štátov s otvorenými pozitívnymi právami a nárokmi ľudí na peniaze iných daňovníkov, ktoré ho dlhodobejšie uplatňujú takýto model. V druhej sekcii publikácie preto stručne približujeme takéto skúsenosti vybraných krajín, ktoré sú oproti Slovensku výrazne bohatšie. Počas 20. storočia v nich došlo pod vplyvom pseudokultúry štátneho zaopatrovania k enormnému nárastu miery vládneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov v ekonomike (z približne jednej desatiny na úroveň okolo jednej polovice) a súčasne aj k eskalovaniu intervenčných zásahov do životov ľudí.
Keďže sa vo verejnej diskusii sociálny štát väčšinou spája so Švédskom (prípadne ostatnými škandinávskymi krajinami), tak pohľad na zahraničné skúsenosti začíname ním. To je príbehom úspechu a veľkého zbohatnutia vďaka trhovým princípom a reformám v 19. storočí, masívneho sociálneho štátu po druhej svetovej vojne až do 90-tych rokov, keď skolaboval a následným presmerovaním k zmenšovaniu vlády a deregulácii. Orientačným ukazovateľom toho je porovnanie miery pomeru verejných výdavkov k HDP z približne 7 % na konci 19. storočia na takmer 72 % v roku 1993 a na dnešných 52 %. Na rozdiel od Švédska vo Francúzsku k takémuto obratu nedošlo, pričom sa v ňom kumulujú nepriaznivé dôsledky silného štátu, z finančných najmä veľké a rastúce daňové a regulačné zaťaženie, či nadmerný verený dlh – oficiálny na úrovni okolo 100 % a implicitný 300 % HDP.
Prezentujeme aj dva príklady korporatívneho sociálneho modelu – Nemecko a Rakúsko, pričom práve v Nemecku Otto von Bismarck naštartoval éru sociálnych štátov, tým aj podstatnej premeny spoločností na kolektivistickejšie. V 80-tych rokoch 19. storočia totiž ako prvý zaviedol priebežný systém sociálneho poistenia, kde napríklad v dôchodkovom poistení ekonomicky činní povinne odvádzajú príspevky na financovanie dôchodkov aktuálnych dôchodcov a im vznikajú nároky na dôchodky v budúcnosti z povinných príspevkov v tom čase ekonomicky činných. Aj keď ho zaviedol na minimálnej úrovni, otvoril tým pandorinu skrinku k zmene spoločnosti smerom k väčšej závislosti ľudí od štátu, politických rozhodnutí a spoliehania sa na štát. Tento priebežný dôchodkový systém dnes v jeho zväčšenej podobe a v čase starnutia predstavuje časovanú finančnú bombu.
Negatívne dôsledky sociálneho štátu na ekonomiku a spoločnosť uvádzame aj na príklade dvoch anglosaských krajín – Spojeného kráľovstva a USA. Tie zbohatli a boli príkladom úspešných spoločností vďaka kapitalizmu a podmienkam celkovej slobody. Mementom sú dnes napríklad zlyhávajúce britské zdravotníctvo a školstvo, ktoré pred vznikom sociálneho úspešne fungovali. Aj v USA je stále viac ľudí napojených na rôzne štátne podpory a implicitný dlh tam rastie do závratných výšok, len v programoch Social Security a Medicare na približne 500 % HDP.
V poslednej kapitole prezentujeme špecifický príklad dôsledkov experimentu prvkov sociálneho štátu na nadnárodnej úrovni v Európskej únii, tak Spoločnej poľnohospodárskej politiky, kohéznej politiky a politiky Európskej centrálne banky a záchranných finančných mechanizmov v eurozóne. Osobitným rizikom je kombinácia eurozóny ako transferovej únie so štedrými a zadlženými sociálnymi štátmi, vyplývajúce napríklad z eurofinancovania nákladov ich nezreformovaných dôchodkových systémov.
V publikácii prinášame východiskový pohľad na podstatné súvislosti sociálneho štátu u nás a jeho rozvinutejších podôb v zahraničí. Práve zahraničné skúsenosti meniacich sa spoločností na také s pasívnejšími a od štátu závislejšími ľuďmi môžu slúžiť ako memento. Dôležité je zároveň poznanie systémového rizika finančného kolapsu sociálnych štátov, osobitne priebežných dôchodkových systémov. Veríme, že naša publikácia aspoň malým dielom prispeje k tomu, že ľudia si budú vo väčšej miere uvedomovať systémové deformácie a riziká rozmáhajúceho sa sociálneho štátu a budú viac myslieť a konať v duchu étosu individuálnej zodpovednosti a slobody, finančnej nezávislosti, dobrovoľnej spolupráce, rešpektu k vlastníctvu a ďalších civilizačných hodnôt, vďaka ktorým zatiaľ žijeme v historicky najlepších časoch, aké kedy pre ľudstvo boli.
