Gerhard Schröder neustále vystríha nové členské krajiny, že ich neochota zvýšiť dane môže viesť k zníženiu rozpočtu Európskej únie pre regionálnu politiku. Po minuloročnej mocenskej arogancii Jacqua Chiraca, podľa ktorého sme “premeškali dobrú príležitosť mlčať”, keď sme sa v otázke irackej krízy odvrátili od kontinentálnej politiky appeasementu, sa tak na scéne objavuje ďalší mentor. Podľa Schrödera nám naše slobodné rozhodnutie znížiť dane “nedovoľuje financovať svoje infraštruktúrne projekty z vlastných zdrojov a vedie k ich financovaniu zo strany EÚ”. Nehľadiac na nehorázne, hoc zatiaľ len verbálne zasahovanie do výlučnej kompetencie národného štátu určovať výšku daňových sadzieb sú Schröderove slová falošné. Príjmy z eurofondov totiž nemôžu byť použité členskou krajinou ako náhrada za domáce zdroje verejných financií určené na rozvoj regiónov.
O čo vlastne chce Schröder naše regióny obrať? V období 2004 -2006 o nič, keďže finančný rámec EÚ na toto obdobie bol schválený už v marci 1999 v Berlíne a konkretizovaný pre nové členské krajiny v decembri 2002 v Kodani. Ak sa však pozrieme na rozdelenie prostriedkov pre “zaostávajúce regióny”, zistíme, že pre pôvodnú európsku pätnástku pripadá ročne 19,5 miliardy eur. Na druhej strane, nové členské krajiny, ktoré sú okrem Prahy, Bratislavy a Cypru plošne tvorené len zaostávajúcimi regiónmi, dostávajú z Bruselu ročne na “dobiehanie” Západu 4,5 miliardy eur. V prepočte na obyvateľa to predstavuje 61 eur ročne. Neporovnateľne vyššie sú potenciálne príjmy z eurofondov v prepočte na obyvateľa v tzv. kohéznych krajinách – Grécku, Portugalsku a Španielsku – teda v najmenej rozvinutých krajinách “starej” EÚ. Gréci môžu na obyvateľa zaostávajúceho regiónu ročne získať 274, Portugalci 266 a Španieli 213 eur. Naše mimobratislavské kraje môžu ročne získať na podporu rozvoja regiónov 64 eur na obyvateľa. Regionálna politika EÚ tak sama o sebe pomáha k rastu regionálnych rozdielov neférovou dotačnou politikou.
Tak o čo vlastne chce Schröder naše regióny obrať? Jeho hrozby sa vzťahujú na prebiehajúce diskusie o rozpočte EÚ na nasledujúce programovacie obdobie 2007 – 2013, v rámci ktorých má každá krajina právo veta. Návrh rozpočtu EÚ pre regionálnu politiku predpokladá ďalšie navýšenie rozpočtu, ako i výraznejšie prerozdeľovanie v prospech regiónov nových členských krajín.
Niet pochýb o tom, že eurofondy môžu v zaostávajúcich regiónoch prispieť k zlepšeniu infraštruktúry. Nielen vzhľadom na spomínanú nespravodlivosť, ale najmä na všeobecnú neefektívnosť tejto cesty dláždenej korupciou a klientelizmom, sa netreba báť regionálnu politiku EÚ ako takú odmietnuť. Stále totiž platí to, čo napísal v roku 1944 F. A. Hayek v Ceste do nevoľníctva: “Ak si niekto predstavuje, že je možné demokraticky riadiť alebo plánovať hospodársky život rozsiahlej oblasti zahŕňajúcej niekoľko rôznych národov, prezrádza tak svoje úplné nepochopenie problémov, ktoré by takéto plánovanie prinášalo.” Na druhej strane možno konštatovať, že daňová konkurencia núti vlády k väčšej efektívnosti, a je teda na rozdiel od falošnej solidarity z eurofondov naozaj v záujme občanov. Ako uvádzajú Ch. Edwards a V. de Rugy z CATO Institute, “Ak prijme jedna krajina efektívnejší daňový systém, aby zvýšila hospodársky rast, ostatné sú nútené ju nasledovať, čo vedie k podpore rastu v globálnom meradle. Nakoniec sú na tom všetky krajiny lepšie, keď obhajujú svoje národné záujmy.”
Časť Schröderovej výzvy, týkajúcu sa zníženia rozpočtu EÚ pre regionálnu politiku, možno len privítať. Tú časť, v ktorej nabáda na daňovú harmonizáciu podľa vzoru “štátu blahobytu”, snažiac sa nás tak obrať o súčasť našej suverenity, však treba za každú cenu odmietnuť.
Dušan Sloboda
Autor je regionálnym geografom, spolupracovníkom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika
Článok bol uverejnený v denníku SME dňa 28.6.2004.
