Súčasná ekonomická kríza je v istom zmysle v prvom rade krízou kultúrnych hodnôt. Práve preto nemôže byť jej prekonanie len vecou ekonomiky, ale aj a najmä otázkou kultúrnosti.
Nevidím dôvod vstupovať do diskusie na tému, či sú spoločenské a humanitné vedy vôbec vedami a rovnako necítim potrebu vytvárať bojový, agonistický vzťah medzi nimi a prírodnými a technickými vedami.
Malo to možno zmysel pred polstoročím, ale dnes, ak to nemá slúžiť len mocenským záujmom, to nemá význam.
Skutočná, nerétorická potreba prírodných a technických, spoločenských a humanitných vied v spoločnosti reálne vzrastá, ale rovnako vzrastajú aj jej deficity. Kľúčovou otázkou je, do akej miery to spoločnosť reflektuje a do akej miery sa to prejavuje v konkrétnych politických rozhodnutiach.
Reálny stav je taký, že u nás síce existuje všeobecne používaná politická floskula o potrebe vedy a vzdelanostnej spoločnosti, ale ostáva bez reálnej politickej podpory.
Najrozšírenejšou našou, ale aj našsky bruselskou je floskula o vzdelanostnej ekonomike, ktorá sa zamieňa za vzdelanosť. Pritom pojem vzdelanostnej ekonomiky znamená len to, že vzdelanosť a kultúrnosť spoločnosti je nevyhnutnou podmienkou jej ekonomickej úrovne, ale určite nie je samotnou vzdelanosťou a kultúrnosťou, a už vonkoncom nie jej cieľom.
Vedecké obraty posledných desaťročí
Mohol by som sa odvolať na Carla Sandburga a jeho rozlíšenie poznania v prírodných a humanitných vedách, opierajúce sa o Aristotelovo vymedzenie rozdielu medzi „technickými“ a „netechnickými“ skúškami a dôkazmi, či odkázať na „provando e reprovando“, ako znelo slávne heslo Accademie del Cimento.
Mohol by som poukázať na princíp hypolepsy, približovania sa k pravde, ktorý sa vo vedách o kultúre podľa historika Jana Assmanna „vzťahuje na procesy pravdivostnej kontroly“, upozorniť na vedecké princípy verifikácie a falzifikácie, ako ich stanovil metodológ vedy Karl Popper alebo na rozdiel medzi „vysvetľovaním a rozumením“ filozofa Paula Ricoeura.
Oveľa väčší význam však má otázka, aký je zmysel a význam spoločenských a humanitných vied v dnešnej spoločnosti.
V posledných desaťročiach sme zaznamenali vo vedách o kultúre niekoľko významných vedeckých obratov. Vyberám z nich len niektoré a použijem pritom ich zaužívané názvy: Interpretative Turn, Performative Turn, Spatial Turn, Iconic Turn.
Nespomínam ich z formálnych dôvodov, ale preto, aby bolo jasné, že vedy o kultúre (ako možno vo veľmi širokom zmysle slova označiť spoločenské a humanitné vedy) sa rozvíjajú v poslednom čase veľmi dynamicky, či si to uvedomujeme, alebo nie.
Možno najdôležitejším je však v posledných desaťročiach kognitívny obrat, zameranie na výskum ľudskej mysle.
Uvádzam ho osobitne ako príklad, potvrdzujúci pôvodnú myšlienku akadémie ako miesta vzájomného prepojenia rôznych humanitných, ale aj humanitných a prírodných vied. Lebo výskum mysle prebieha aktuálne v prírodných vedách a osobitne v neurobiológii, ale aj v humanitných disciplínach, v ktorých otvára široké pole výskumu od filozofie vnímania až po výskum emócií.
Fetišizácia ekonomizácie spoločnosti a vedy
Odkiaľ sa teda berie dnešné verbálne velebenie a reálne podceňovanie spoločenských a humanitných vied?
Jedným z dôvodom sú nezanedbateľné resty ich ideologického chápania pred rokom 1989. Napriek tomu však patrili vedci medzi iniciátorov novembra 1989.
Stačí spomenúť mená ako Ján Langoš, František Mikloško, Pavel Hoffmann, Jozef Kučerák, Fedor Gál, Martin Bútora, Milan Šútovec, Peter Tatár, František Šebej.
Nie všetci pochádzali z oblasti spoločenských vied, a nie všetci pracovali v tých časoch v Slovenskej akadémii vied, ale spájalo ich vedomie nevyhnutnosti slobodného bádania v slobodnej spoločnosti.
Z tejto idey sa odvíjala aj transformácia vedy po roku 1989 a idea novej akadémie vied ako miesta, rozvíjajúceho v moderných podmienkach základnú ideu spolupráce niekdajších európskych akadémií. Táto idea sa stala neodmysliteľnou podmienkou existencie nového vedeckého výskumu v Slovenskej akadémii vied a na univerzitách, prepojenia prírodných a spoločenských vied, ale aj akadémie a univerzity, vedy a vzdelanosti.
Druhým dôvodom je však dnešná fetišizácia ekonomizácie spoločnosti a vedy, obzvlášť nebezpečná pre humanitné a spoločenské disciplíny. Ich pôsobenie má totiž značný vplyv na kultúrnosť a vzdelanosť spoločnosti, ale je dlhodobé a zriedka má okamžité efekty.
Tretím dôvodom je sebapoškodzovanie – spoločenské a humanitné vedy si pod sebou pília konár zámenou vedeckej plurality a relativity. Totálna relativizácia výsledkov vedeckého výskumu vedie totiž k najjednoduchšiemu spochybňovaniu jeho vedeckej povahy.
Humanitné vedy a kultúrnosť spoločnosti
Bez ohľadu na to, či sa oprieme o veľmi širokú formuláciu kultúry Clifforda Geertza ako celkového spôsobu života spoločnosti, jej hodnôt, praktík, symbolov, inštitúcií a ľudských vzťahov alebo o užšiu formuláciu Samuela Huntingtona kultúry ako celku hodnôt, postojov, vier, presvedčení, orientácií a základných predpokladov, ktoré vtláčajú ľudia spoločnosti, v oboch tvorí kultúrnosť a vzdelanosť základ úrovne spoločnosti.
Platí to dnes a v oveľa väčšej miere to bude platiť v budúcnosti, ak sa nebude vydávať ekonomika za samoúčelný cieľ spoločnosti, ale stane sa tým, čím v skutočnosti je – nástrojom pestovania a rozvíjania jej kultúrnosti. Toto je kľúčová otázka euroatlantickej civilizácie a od jej zodpovedania bude závisieť aj jej osud.
Súčasná ekonomická kríza je v tomto zmysle v prvom rade krízou kultúrnych hodnôt. Práve preto nemôže byť jej prekonanie len vecou ekonomiky, ale aj, a najmä otázkou kultúrnosti.
V tomto zmysle môže byť síce veda a jej aplikácia jedným z rozhodujúcich nástrojov ekonomického rozvoja, ale jej zmysel a podstata v humanitných a spoločenských vedách bude v stále vo väčšej miere spočívať práve v rozvíjaní kultúrnosti. To im dáva základnú spoločenskú legitimitu, a zároveň je aj zmysluplnou odpoveďou na otázku ich vedeckej a vzdelávacej, univerzitnej a akademickej existencie.
Pokiaľ spoločnosť nechce skĺznuť do starých ideologických diskusií, nemá dôvod pochybovať o zmysluplnosti spoločenských a humanitných vied, o ich univerzitnej a akademickej existencii. Spoločenské a humanitné vedy však majú všetky dôvody bojovať o čo najvyššiu úroveň vedeckého výskumu, vplyvu na vzdelávanie a utváranie svojho obrazu v spoločnosti.
Dnes sa u nás veľa hovorí o transformácii inštitucionálnych podmienok vedy. Zdôrazňujú sa najmä potreby prírodných a technických vied. Spoločenské jadro zmeny však tvorí transformácia ekonomickej, sociálnej, právnej kultúry, kultúry pamäti, jazyka, literatúry a umení, kultúry prostredia, v ktorom žijeme, kultúry vzdelávania, kultúrnosti lokálnych, regionálnych, národných a internacionálnych vzťahov.
Skutočným zadaním na hľadanie zmyslu a významu spoločenských a humanitných vied je hľadanie ciest, spôsobov, nástrojov a efektívnosti ich rozvoja.
Autor je prezident KI.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 16. novembra 2013.
