Ad Načo je nám únia (HN, 12.1.2007)
Koniec roka 2006 bol i koncom sedemročného rozpočtového obdobia EÚ, ktoré sa začalo v roku 2000 a do ktorého sme sa ako členská krajina zapojili v máji 2004. Je teda vhodný čas na bilanciu nášho vzťahu s EÚ za dané obdobie. Ako to však vykonať? Spracovať podrobnú dosahovú štúdiu priamych i nepriamych efektov členstva, znela by správna odpoveď.
Kým ju však nemáme, možno sa zjednodušene pozrieť aspoň na príjmy štátneho rozpočtu z EÚ a na odvody, ktoré sme ako členská krajina museli do spoločnej pokladnice EÚ zaplatiť. Za roky 2004 – 2006 sme zo štátneho rozpočtu, teda najmä z daní našich občanov a firiem, odviedli do rozpočtu EÚ spolu vyše 34 miliárd korún. Z Bruselu do nášho rozpočtu malo doraziť približne 68 miliárd korún. Avšak, namiesto vyše 32 miliárd korún v pluse, nás ku koncu roka 2006 delili len 4 miliardy korún od stavu, aby naša pozícia voči bruselskej pokladnici bola stratová (viac nájdete tu). Je to tak najmä kvôli pomalšiemu a slabšiemu čerpaniu eurofondov, než bolo plánované. “Tento pohľad na princípe dáš / dostaneš akoby pri hodnotení nášho členstva v únii hral dominantnú rolu. Pritom únia nie je iba o tom,”vytýka nám Lukáš Pardubský (HN, 12. 1. 2007), a pokračuje: “Ak niekto z únie viac dostáva, ako do jej rozpočtu platí, musia zákonite existovať aj tí, ktorí viac platia ako dostávajú.” Vedúci ekonomického oddelenia HN ďalej dodáva, že “EÚ je aj o spoločnom trhu, jednom z najväčších na svete. Za bezproblémový prístup naň si niektoré krajiny musia zaplatiť”.
Naozaj by spoločný trh EÚ nemohol fungovať bez prerozdeľovania desiatok miliárd eur na podporu rozvoja regiónov prostredníctvom eurofondov či bez priamych platieb pre poľnohospodárov v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky? Podľa Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika tieto a mnohé iné politiky EÚ vôbec nie sú nevyhnutou podmienkou pre fungovanie spoločného trhu. “Čím väčšie je prerozdeľovanie, tým zhubnejšie podhubie vzniká pre ekonomický rast. Toto je dejinami dostatočne dokázané,” citujú HN českého prezidenta Václava Klausa z jeho vystúpenia na HNClube 11. 1. 2007, a my sa k tomuto triezvemu pohľadu môžeme len pridať.
Vždy, keď politici nevedia občanom zdôvodniť, prečo je potrebné pokračovať v prehlbovaní integrácie v EÚ a prijímaní nových a nových regulácií, pomáhajú si tým, že poukazujú na miliardy, ktoré k nám Brusel z eurofondov posiela. Práve preto je potrebné občanom ukázať i to, že doterajšia bilancia rozpočtového vzťahu nie je až taká ružová, ako nám ju politici vykresľujú. A práve preto je tiež potrebné poukazovať na to, že EÚ, to nie sú len eurofondy, to sú i desiatky tisíc strán európskych regulácií tvorených inštitúciami v Bruseli a taktiež záväzok, že štát a podnikatelia vynaložia stovky miliárd korún na zabezpečenie súladu nášho prostredia so štandardmi EÚ.
Dnešná EÚ je preregulovaná, tvorí sa v nej málo zdrojov, avšak čoraz viac sa prerozdeľuje. Varovný prst zdvihol v Bratislave minulý týždeň na HNClube i najznámejší eurorealista, ekonóm Václav Klaus, podľa ktorého “zatiaľ čo počas prvých 40 rokov existencie únie bolo prijatých 10-tisíc nových “legislatívnych kusov”, počas posledných ôsmich rokov to bolo až 12-tisíc.” Vráťme sa k podstate. Otázkou nie je, načo nám je EÚ, ale aká EÚ.
Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 16. januára 2007.
