Za šestnásť rokov transformácie slovenskej spoločnosti dospela verejnosť postupne k zisteniu, že ak existuje na trhu prirodzený dopyt po kúpe majetku štátu, je vo väčšine prípadov veľmi užitočné a správne predať ho. Súkromné vlastníctvo, na rozdiel od štátneho, disponuje totiž oveľa lepšou schopnosťou pre optimálne zhodnocovanie statkov. To prináša pozitívne dôsledky pre celú spoločnosť. Problém je v tom, že zatiaľ čo privatizácia preniká konečne i do oblastí prirodzeného spolupôsobenia vlád (napríklad v školstve či zdravotníctve), vo vlastníctve lesnej a čiastočne i poľnohospodárskej pôdy si vláda ponecháva svoje negatívne dominantné pôsobenie.
Pri poľnohospodárskych pozemkoch je privatizácia sťažená najmä veľkým podielom pôd nezistených vlastníkov, s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond (SPF). V roku 2005 ich SPF prenajímal na výmere 441-tisíc hektárov, teda približne 18 percent výmery poľnohospodárskej pôdy v SR. Vláda v roku 2000 urobila správne rozhodnutie o ukončení možnosti prihlásenia sa k ich vlastníctvu a o prevode týchto pôd do vlastníctva štátu k 1. septembru 2005. V roku 2003 však súčasná vláda rozhodla o prevode vlastníctva týchto (už štátnych) pôd na obce. Toto nemožno považovať za racionálne konanie, pretože spôsobuje len „preštátnenie“ vlastníctva pôd na nižšiu, decentralizovanú formu vlastníctva. Najmä však nesmeruje k priamej privatizácii pôd, ale zvyšuje riziko blokovania predaja pozemkov zo strany obcí. Toto chybné rozhodnutie vlády tak môže s veľkou pravdepodobnosťou brzdiť rozvoj trhu s pôdou. Dodajme len, že účinnosť oboch rozhodnutí vlády bola v apríli minulého roka pozastavená Ústavným súdom SR, ktorý možný spor s Ústavou SR podnes nerozhodol.
Pri lesných pozemkoch je situácia ešte horšia. Tu vláda vystupuje ako dominantný vlastník, ktorý dlhodobo a zámerne bráni liberalizácii trhu. Štátny podnik Lesy SR (a menší správca Štátne lesy TANAP-u) obhospodarujú vyše 42 percent lesných pozemkov v SR, ktorých vlastníkom je štát, a ďalších 19 percent neštátnych pôd. Vláda už v roku 1999 v novele zákona o podmienkach prevodu majetku štátu presadila, že predmetom privatizácie nemôže byť lesný fond vo vlastníctve štátu. Podobnú legislatívnu zábranu presadil Zsolt Simon aj minulý rok do nového lesného zákona. Podľa zákona sú Lesy SR prirodzeným monopolom, hoci takýto charakter podnik nemá a nikdy nemal. Dôsledkom dlhodobého lobingu tejto štátno-zamestnávateľskej firmy bola ešte nedávno hlboká stagnácia a stratovosť podniku, rozsiahle podozrenia z korupcie a negatívny vplyv na celý trh s drevom. O to nepochopiteľnejším rozhodnutím Zsolta Simona je jeho náhle rozhodnutie zvrátiť minuloročné rozhodnutie vlády, ktorým schválila transformáciu podniku na akciovú spoločnosť. To bol, mimochodom, zámer programového vyhlásenia vlády, na ktorého splnení pracovalo ministerstvo niekoľko rokov…
Lesy SR predstavujú neefektívny kolos s kmeňovým imaním 44 mld. Sk. Protekcionizmus slovenskej vlády, ktorým zabraňuje skvalitneniu hospodárenia s veľkou časťou lesov Slovenska, zohráva negatívnu úlohu i v dlhodobých sporoch o optimálne využitie lesnej krajiny. Do času, kým Slovensko neuskutoční zásadnú diskusiu o tom, či a do akej miery je užitočné ponechať istú výmeru pôdy vo vlastníctve štátu (vo verejnom záujme, akým je napríklad ochrana prírody či budovanie infraštruktúry a priemyselných parkov), však môže vláda uskutočniť privatizáciu veľkej časti lesných a poľnohospodárskych pozemkov – tých, ktoré pod verejný záujem nepatria.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 17. mája 2006.
