V týchto dňoch predkladá KI na verejnú diskusiu komplexnú stratégiu reformy regionálneho školstva. Pomenúvajú sa v nej konkrétne reformné kroky, ktoré je potrebné urobiť, ak majú z našich základných a stredných škôl vychádzať vzdelaní a rozhľadení absolventi, pripravení pre úspešný život. S touto iniciatívou vychádzame v čase, kedy si čoraz viac uvedomujeme potrebu kvalitatívnej zmeny v školskom systéme a zároveň sa obávame, že reformné tempo v rezorte školstva už dlhšiu dobu stagnuje.
Minister školstva Ján Mikolaj sa od svojho nástupu do funkcie nechal viac krát počuť, že bude nadväzovať na všetko pozitívne, čo sa v rezorte doteraz podarilo urobiť. Keďže sa v posledných rokoch v školstve považoval proces decentralizácie za základnú reformnú líniu, všeobecne sa predpokladalo, že sa bude v postupnom uvoľňovaní diktátu centrálnej autority pokračovať. Po decentralizácii v oblasti financovania a riadenia škôl mala prísť na rad decentralizácia v oblasti obsahu vzdelávania. Konkrétne kroky rezortu školstva však vzbudzujú obavy, že minister sa vybral práve opačným smerom.
Hoci sa navonok zdá, že ministerstvo školstva chrlí jeden reformný materiál za druhým (Koncepcia predškolskej výchovy, Koncepcia špeciálno-pedagogického poradenstva, Koncepcia pedagogicko-psychologického poradenského systému, Koncepcia profesijného rozvoja učiteľov v kariérnom systéme), po pozornom prečítaní dokumentov, predkladaných do medzirezortného pripomienkového konania je jasné, že majú s očakávanou reformou málo spoločného. Namiesto dôslednej decentralizácie systému a jeho modernizácie sa v nich navrhujú iba kozmetické úpravy rigidného inštitucionálneho modelu, potvrdzujúce štruktúry direktívneho riadenia. Navyše sú koncipované tak, že prinášajú iba čiastkové riešenia špecifických problémov jednotlivých oblastí vzdelávacieho systému, nereflektujúc ho ako celok, ktorého jednotlivé súčasti treba rešpektovať vo vzájomných väzbách.
Keďže tieto čiastkové koncepcie neponúkajú na vzdelávací systém komplexný reformný pohľad, je len prirodzené, že sa reformný obzor ministerstva školstva pomaly zužuje iba na nový školský zákon a odbúranie prebytočných encyklopedických faktov z učebných osnov. To však zďaleka nestačí.
KI v predkladanej stratégii vychádza z predpokladu, že zmeny v školskom systéme musia byť komplexné a pomenúva konkrétne úlohy, ktoré je potrebné realizovať v istej postupnosti a časovej následnosti. Potreba prijať nový školský zákon, avizovaná ministrom školstva, je iba jednou z nich. Všetky ďalšie úlohy, ktoré rezort školstva odsúva alebo ich rieši v rozpore so strategickým reformným cieľom, ktorým by mala byť dôsledná decentralizácia školského systému, sa KI snaží v stratégii predstaviť v ich vzájomných súvislostiach.
Školská reforma má oveľa širší rozmer ako len obrat vo vzdelávaní od memorovania k tvorivosti. Znamená zrušenie monopolu štátu v určovaní obsahu vzdelávania, v učebnicovej politike, v ďalšom vzdelávaní učiteľov a v kontrole a hodnotení kvality škôl. Školám by mala poskytnúť možnosť slobodne rozhodovať o svojich vzdelávacích programoch a rodičom ponúknuť nové možnosti pri výbere vzdelávacej cesty pre ich deti. Zároveň by mala priniesť kľúč, ktorý dokáže zladiť normatívne financovanie škôl s obsahovými zmenami.
Sme presvedčení, že základnými princípmi, na ktorých je potrebné nový školský systém postaviť, sú sloboda, subsidiarita, participácia a konkurencia. Tieto princípy by mali nahradiť socialistického ducha nielen v doteraz platnom školskom zákone, ale v celom školskom systéme. Mali by tvoriť východiskovú os pri jeho nasmerovaní na dôsledne decentralizovaný, moderný, otvorený vzdelávací systém. Na ich základe sa dá definovať nový model tvorby vzdelávacích obsahov, nové postavenie učiteľa ako aj nový systém podporných služieb, v ktorom stratia priamo riadené organizácie svoj dlhoročný monopol. Na základe týchto princípov sa dajú vymedziť pozície a úlohy jednotlivých aktérov vzdelávacieho procesu (štát, zriaďovatelia, školy, rodičia) a preniesť zodpovednosť za vzdelávací proces priamo tam, kde reálne uskutočňuje – priamo na školy.
Často sa hovorí o potrebe aktivizovať učiteľov, aby začali realizovať reformu „zdola“. Na základe skúseností, ktoré máme práve s takýmto postupom, si dnes dovolíme tvrdiť opak. Bez konkrétnych decentralizačných krokov, ktoré musí urobiť ministerstvo školstva, sa ani tým najaktívnejším učiteľom reformu nikdy zrealizovať neporadí. Preto kľúčovými bodmi stratégie sú práve návrhy na kroky, ktoré by malo zrealizovať ministerstvo školstva ešte predtým, ako vyšle školám signál na samostatnú tvorbu školských programov.
KI ponúka ucelený pohľad na reformu vzdelávania, ktorý nie je iba sanačným opatrením, ale perspektívnym riešením. Odpoveď ministerstva školstva na iniciatívu KI je zatiaľ jednoznačná – ministerstvo na reforme pracuje a čoskoro predloží svoj návrh nového školského zákona. Niekomu sa teda môže zdať, že KI zbytočne vylamuje otvorené dvere, avšak doterajšia rétorika rezortu naznačuje, že otvorené je iba malé okienko a ak bude hroziť prievan, i to sa pevne zabuchne.
Autorka je analytička KI. Úplné znenie Stratégie reformy školstva je dostupné vo forme štúdie tu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 3/2007.
