O kríze súdnictva nesvedčí len šíriaca sa atmosféra strachu medzi sudcami, ale aj rozhodnutia súdov spochybňujúce dôveru verejnosti v právny štát.
Rozhodnutia súdov by mali byť dôkladne zargumentované a presvedčivé. Také, aby v ľuďoch posilňovali vieru v spravodlivosť. Presvedčenie, že aj keď súd rozhodne v ich neprospech, jeho rozhodnutie má oporu v zákone a stojí za ním konzistentná argumentácia a snaha spravodlivo rozhodnúť. Viaceré rozhodnutia súdov však také nie sú.
Koncom septembra bol dôvod pripomenúť si dve z nich. Obe súvisia s uplatňovaním práva na informácie. Krajský súd v Bratislave získal „striebornú medailu“ v súťaži nepriateľov informácií za svoje rozhodnutie o mojej žalobe proti úradu vlády za nesprístupnenie zvukového záznamu z rokovania vlády. Druhým pozoruhodným rozhodnutím bol rozsudok toho istého súdu, ktorým bola zamietnutá moja žaloba proti ministerstvu financií za nesprístupnenie jeho stanoviska k PPP projektom. Akoby si krajský súd chcel zabezpečiť nejaké želiezko v ohni aj do budúcoročnej súťaže nepriateľov informácií.
Súťaž Infočin každoročne organizuje Nadácia otvorenej spoločnosti. V kategórii Priateľský čin roka oceňuje pozitívne príklady zverejňovania informácií aj nad rámec zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V kategórii Nepriateľský čin roka upozorňuje na prípady porušovania infozákona. Tento rok napríklad medailové umiestnenie v negatívnej kategórii len o chlp uniklo ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja za to, že odmietlo Konzervatívnemu inštitútu M. R. Štefánika sprístupniť informácie týkajúce sa čerpania eurofondov (viac o Infočine nájdete tu).
Až doteraz boli v súťaži Infočin hodnotené najmä úrady a politici. Súd bol za svoje rozhodnutie „ocenený“ prvý raz. A že sa to stalo práve tento rok, zrejme tiež čosi hovorí o pomeroch v slovenskom súdnictve.
Kauza zvukové záznamy
V júli 2006 som požiadal o zvukový záznam z prvého zasadnutia Ficovej vlády, pretože existuje podozrenie, že vláda pri odvolávaní štátnych tajomníkov porušila zákon. Úrad vlády mi odmietol záznam sprístupniť a vec skončila na súde. Ten v roku 2007 rozhodol, že úrad postupoval v rozpore so zákonom a vrátil mu vec na opätovné rozhodnutie. Úrad vlády opäť moju žiadosť odmietol, uviedol však iné dôvody. Opäť som podal žalobu, ktorú však súd v máji 2009 zamietol.
Úrad vlády odmietol moju žiadosť o informácie na základe § 9 ods. 1 infozákona, podľa ktorého sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby. Tvrdil, že takým je aj zvukový záznam z rokovania vlády. Ja som v žalobe namietal, že zvukový záznam z rokovania vlády nie je informáciou dotýkajúcou sa osobnosti a súkromia fyzickej osoby. A súd mi dal v tomto ohľade za pravdu. Napriek tomu moju žalobu zamietol. Pretože sa stotožnil s časťou odôvodnenia úradu vlády, podľa ktorého je prekážkou zverejnenia zvukového záznamu neverejnosť rokovaní vlády.
Problém s týmto postojom je v tom, že každé rozhodnutie úradu musí obsahovať výrok a odôvodnenie. Argumentácia o neverejnosti rokovaní vlády však nebola súčasťou výroku žalovaného rozhodnutia. Ani nemohla byť, pretože infozákon neuvádza medzi dôvodmi obmedzenia prístupu k informáciám skutočnosť, že ide o zvukový záznam z neverejného rokovania. Už ani nehovoriac o tom, že rokovania vlády sa stali neverejnými na základe zákona až prostredníctvom zákona, ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2007. Ja som však požiadal o sprístupnenie zvukového záznamu 13. júla 2006 – teda v čase, keď žiadny zákon neurčoval, žeby rokovania vlády boli neverejné.
Kauza stanovisko ministerstva financií
V októbri 2007 som požiadal ministerstvo financií o sprístupnenie jeho stanoviska k nákladom na výstavbu diaľnic prostredníctvom projektov verejno-súkromných partnerstiev (PPP). Stanoviskom sa zaoberala vláda, na jej webstránke však bolo zverejnené v neúplnom znení. Skutočnosť, že niektoré časti stanoviska neboli zverejnené, je evidentná z predkladacej správy k materiálu, ktorá sa odvoláva na niektoré ustanovenia infozákona, ktoré jej to údajne umožňujú.
Keďže si myslím, že ministerstvo v tomto prekrútilo zákon, požiadal som o sprístupnenie úplného stanoviska, ktoré bolo predložené na rokovanie vlády. Ministerstvo mi však poskytlo iba tú verziu, ktorá bola zverejnená na internete. Vo vyjadrení k mojej žalobe proti odmietnutiu sprístupniť informácie pritom ministerstvo tvrdilo, že mi poskytlo stanovisko tak, ako bolo predložené na rokovanie vlády. A že prekladacia správa nehovorí o nezverejnení časti materiálu, ale časti údajov, na základe ktorých bol vypracovaný.
To už nie je prekrúcanie zákona, alebo – povedzme to slušne – jeho účelová dezinterpretácia, ale očividná vecná lož. Lož, ktorá musí byť zrejmá každému, kto si prečíta dôvodovú správu k stanovisku ministerstva. Napriek tomu súd moju žalobu zamietol a stotožnil sa s klamstvom, že som dostal úplné stanovisko, hoci v úplnom znení mi poskytnuté nebolo.
Rozhodnutia súdov by mali byť dôkladne zargumentované a presvedčivé. Také, aby v ľuďoch posilňovali vieru v spravodlivosť. Spomínané rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave takými určite nie sú.
Autor je riaditeľ KI a predseda občianskeho združenia Priatelia slobodných informácií (PSI).
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2009.
