Druhá svetová vojna znamenala koniec starej Európy. Svet stratil vieru, že európska civilizácia môže vládnuť. Aké je dedičstvo 2. svetovej vojny?
Hovorí sa, že keď Hitler zdochýnal vo svojom bunkri, počúval Wagnerov Súmrak bohov. Požiar Walhally, zánik sveta aj s jeho hrdinami a božstvami bol pre neho symbolom zániku Tretej ríše. Po takmer neuveriteľnom šťastí, keď prežil atentát v júli 1944, sa Hitler utvrdil vo svojom odhodlaní bojovať až do konca. Presnejšie: nechať za seba bojovať nemecký národ; ešte presnejšie: strhnúť ho do vlastnej skazy. Keďže nemecký národ podľa jeho zvrhlej ideológie nedokázal vojnu vyhrať, ukázal sa ako biologicky slabší a zaslúžil si, aby zahynul. Nezaslúžil si svojho Führera.
.prečo prišla druhá vojna
Znie to tvrdo, ale zánik Tretej ríše v roku 1945 bol zároveň bodkou za „starou Európou“ (v inom význame, než to nedávno vyslovil americký minister obrany Donald Rumsfeld). Druhá svetová vojna bola naozaj pokračovaním prvej. Patová situácia na frontoch prvej vojny, dezilúzia „stratenej generácie“, pád cárskeho režimu v Rusku, boľševický prevrat, vstup USA, ktorý dodal vojne nový, radikálnejší význam boja za demokraciu a oslobodenie národov, predstavovali kapitoly, zásadne meniace tvár Európy. Nasledoval rozpad monarchií a problematický mier.
Versaillská zmluva uvalila na Nemecko hypotéku, ktorú nemohlo uniesť a ktorej obchádzanie nakoniec víťazné mocnosti tolerovali. Staré inštitúcie, kresťanská viera, všetky symboly starej zašlej slávy civilizácie sa zrazu javili ako pozlátená, ale spráchnivená budova, čakajúca na závan revolúcie či nájazd barbarov.
Lenin interpretoval vojnu ako vrcholný výraz „zahnívajúceho štádia“ kapitalizmu a predzvesť jeho skorého zániku. Zdalo sa, že hospodárska kríza toto proroctvo potvrdzuje. Nastupujúce hnutia fašizmu a nacionálneho socializmu prišli s vlastnými konšpiračnými teóriami. Príznačnou črtou všetkých týchto hnutí, zvestujúcich svoje verzie „súmraku bohov“ sta- rej Európy, bola práve neschopnosť konkrétne opísať nový poriadok, ktorý sľubovali. Negatívne termíny: „zrušiť“, „zvrhnúť“, „vyvlastniť“, „zlikvidovať“, a nakoniec: „vyhubiť“ na to nemohli nestačiť. Ani uistenia, že všetko bude iné a lepšie. A predsa, alebo práve preto pôsobili totalitné hnutia na sklamané a zbedačené masy príťažlivosťou čiernej mágie.
.slabosť starého sveta
Kým prvá vojna uvoľnila sebadeštruktívne sily, driemajúce v lone európskej civilizácie, druhá vypukla ako ich priamy následok. Počiatočné ľahké víťazstvá nacistickej bezohľadnej politiky akoby podčiarkovali osudovú slabosť západných demokracií. Básnik T. S. Eliot to zhrnul v roku 1939 (v súvislosti s Mníchovskou zmluvou): „Nedokázali sme postaviť presvedčenie proti presvedčeniu…“
Po politických víťazstvách nasledovali víťazstvá zbraní. Rozpad európskych koloniálnych ríš začala už 1. svetová vojna. Druhá im zasadila smrtiacu ranu. Porážky, ktoré západné armády na počiatku utŕžili nielen od nemeckých vojakov, ale – čo bolo ešte horšie – od podceňovaných Japoncov, zbavovali neeurópske národy presvedčenia o schopnosti Európy vládnuť. Hitler, Stalin, Mussolini, intelektuáli ľavice aj krajnej pravice, frustrovaní generáli, zberba, deklasovaní meštiaci – všetci zdieľali presvedčenie o nevyhnutnom zániku starého poriadku. Zdieľal ho aj americký prezident F. D. Roosevelt, hoci v jeho prípade išlo predsa len o postoj pohybujúci sa v mantineloch „buržoázno-demokratického svetonázoru“.
.dve Európy
Napadnutie Sovietskeho zväzu a USA v roku 1941 definitívne rozšírili prevažne európsku vojnu na globálny konflikt. Systematické vraždenie civilistov, genocída národov a etnických skupín a najmä holokaust židovského národa boli popretím najhlbších základov civilizácie. Ukázalo sa, že ak sa človek chce stať dravým zvieraťom, podarí sa mu to ľahšie, než sa predtým mohlo zdať. Atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki signalizovalo novú epochu. Moc, ktorou človek začal disponovať v dôsledku napredovania technológie a vedy, sa s konečnou platnosťou ukázala ako priveľká v pomere k jeho, naopak, primálo napredujúcej morálnej spôsobilosti.
Európa pred rokom 1914 a Európa po roku 1945 sú dve radikálne odlišné entity. A spolu s Európou, ktorá sa ešte na prelome 19. a 20. storočia mohla právom domnievať, že je epicentrom istého univerzálneho civilizačného modelu, sa zmenil aj svet. Koniec vojny neznamenal koniec totalitnej ideológie. Fašizmus a nacizmus boli porazené a skompromitované. Ale sovietsky systém obnovil a posilnil svoju prestíž. Jeho nové verzie sa začali šíriť v nových častiach sveta a s novou mocou si získavali duše západných intelektuálov.
Európa sa „upokojila“, ale dohrala svoju úlohu svetového centra. Preukázanú schopnosť mierového povojnového spolužitia môžeme z veľkej časti pripísať americkej prítomnosti, nepredstaviteľnej hrozbe nukleárnej vojny, ale aj odhodlaniu vyhýbať sa vojenským riešeniam sporov v rámci integračných štruktúr.
.zabudnime?
Isté typy ideologického šialenstva sa v západnej Európe hlboko skompromitovali. V iných častiach sveta (vrátane Ruska a východnej Európy) však pretrvali a niekde sa zdá, že po páde železnej opony zažívajú renesanciu. Ideové schémy zdedené po nacizme a boľševizme sú dodnes súčasťou oficiálne hlásaných názorov nejednej z politických elít „tretieho sveta“. Dnešný svet nie je chudobnejší ani o jednu barbarskú poveru, než bol svet prvej polovice 20. storočia.
Ani západná Európa by sa nemala spoliehať na to, že „démoni minulosti“ sú nenávratne preč. Utkvelý pocit viny, pacifizmus či nové „zaručené“ recepty na spoločenský pokrok nie sú spoľahlivou zábezpekou proti recidíve minulosti. Naopak, sú samy osebe podozrivé. Znamenajú aj to, že dedičstvo druhej svetovej vojny je stále s nami.
Vysporiadanie sa s minulosťou nie je fráza. Je to úloha, ktorá dodnes nebola splnená. Ale vysporiadať sa, to neznamená minulosť neuroticky popierať. Ak sa má Európa obrodiť po svojom „súmraku bohov“, nesmie ďalej podkopávať svoje základy zámerným zabúdaním na minulosť v nebezpečne chybnej domnienke, že tým vychová nejakú „novú generáciu“, imúnnu voči hriechom svojich rodičov. Európa potrebuje znovuobjaviť vlastné dejiny. Nový svet môže povstať na troskách starého len vtedy, ak si uvedomí, čo všetko tomu starému dlhuje.
Autor je politológ a poradca predsedu NR SR.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 19/2005 dňa 9. mája 2005.
