Vysnívaný raj všetkých sociálnych inžinierov, škandinávska veľmoc Švédsko, zmenila kurz. Sterilnú vládu sociálnodemokratického premiéra Gorana Perssona vo všeobecných voľbách 17. septembra o chlp porazila stredopravá koalícia Fredrika Reinfeldta. Znamená to koniec mýtu o udržateľnosti švédskeho sociálneho modelu, ktorého dopady unavili inak rozmaznaného švédskeho voliča? Nie tak celkom.
Zbohom triumfalizmu
Sociálna demokracia, ktorá kráľovstvo za posledných 74 rokov ovládala 65 z nich, si vybudovala renomé hegemónnej strany. Nečudo, že Švédsko začalo vykazovať vážne symptómy neskorého socializmu z temnej reality krajín RVHP. Niektoré, ako čakacie listiny na operácie, či otcovské čerpanie rodičovskej dovolenky zásadne v loveckej sezóne, už zľudoveli.
Vláda stredu alebo pravice je vo Švédsku skôr extrémom, ako pravidlom. Aj pravoverných konzervatívcov a klasických liberálov je tu ako šafranu a nájdeme ich skôr v think-tankoch ako relevantných politických stranách. Pandorina skrinka s nápisom švédsky model sociálneho štátu zostáva v rukách politikov, ktorí si ju netrúfnu otvárať. Švédsky inštitút, agentúra vládnej propagácie, vyváža do sveta švédsky sociálny model ako kvalitný „brand,“ podobne ako Švajčiarsko svoje precízne hodinky. Švédi nemusia mať obavy, že by im originalitu tejto značky, narozdiel od slovensko-poľskej bryndze, v Európskej únií neuznali. Rozhľadený človek si však musí všimnúť, že Švédsku robí na medzinárodnej scéne dobré meno niečo prozaickejšie – technologicky podkuté, dobre spravované a exportne orientované koncerny, ktoré čerpajú z kvalifikovanej pracovnej sily. Príkladom za všetky môže byť IKEA. Paradoxne, tá svoje prevádzky v dôsledku dopadov švédskeho sociálneho modelu sťahuje do lacnejších krajín.
V zajatí konsenzu
Mauricio Rojas zo štokholmského Timbro Institutet definuje švédsky model ako maximalistický sociálny štát, ktorý si nárokuje určovať obsah dobrého života občana a privlastňuje si kontrolu inštitucionálnych nástrojov na jeho dosiahnutie. Štát si potom monopolizuje tie oblasti, ktoré považuje za svoje teritórium a politici s radosťou skloňujú zaklínadlá, ako rovnosť najvyšších štandardov, či blahobyt pre každého. Samozrejme bez adekvátnej protihodnoty a za cenu prerozdeľovania cudzích peňazí. V tejto súvislosti ironicky vyznieva fakt, že keby Švédsko opustilo Európsku úniu a pripojilo sa k Spojeným štátom, stalo by sa jedným z najchudobnejších štátov americkej únie. Domáci Inštitút pre výskum trhu napríklad prišiel k záveru, že afro-američania s najnižším príjmom v USA majú vyššiu životnú úroveň ako priemerná švédska domácnosť. Aj keď Rojasova definícia je pre zdravý rozum výstižná, potrebuje doplnenie. Švédsky model znamená prerozdeľovací štát s vysokou úrovňou vplyvu odborov, monopolom verejných služieb a zasahovania štátu do súkromnej sféry. K tomu môžeme pripočítať univerzálne a bezplatné vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť, štedré sociálne dávky, rodinné prídavky a univerzálne dôchodky.
Aby takýto model mohol fungovať, prerobil Švédsko na krajinu s najvyššími verejnými a sociálnymi výdavkami k HDP, spojenú s najvyšším zdaňovaním spomedzi krajín OECD. Vďaka tomu dosahuje kráľovstvo aj iné „méty“ – medzi rokmi 1870 a 1950 bol priemerný rast švédskeho HDP a produktivity práce najvyšší na svete a v roku 1970 bolo Švédsko štvrtou najbohatšou krajinou OECD. Po recesií začiatkom deväťdesiatych rokov klesla krajina až na 16. priečku. Sociálny štát vyčerpáva voľným trhom nahromadený potenciál ľudí aj krajiny.
Švédsky model navyše čerpá legitimitu v historickom dedičstve kolektívnej solidarity, rovnostárstva a štátneho centralizmu v severskej identite, známej pod názvom „folkhemmet.“ Stručne preložené, politický konsenzus v prípade sociálneho modelu je tak silný, že každá nová vláda ho môže nanajvýš tak „kozmeticky“ reformovať a jeho deformácie liečiť rovnako „radikálne“, ako zhubnú rakovinu diétou.
Strašiak skrytej nezamestnanosti
Ekonomické problémy sociálneho modelu sú najvypuklejšie na trhu práce. Švédska oficiálna miera zamestnanosti je nad 70 %, teda jedna z najvyšších v EÚ. Dôvod na optimizmus však nie je. Aj keď oficiálna miera nezamestnanosti je 6%, neobsahuje ľudí zapojených v plejáde vládnych programov, dôchodcov nútených odísť do predčasného dôchodku a študentov, ktorí by radšej zarábali. Navyše podozrivo veľkú časť pasívnej populácie s dlhodobým nemocenským voľnom štatistika pozná ako pracujúcu. Je zaujímavé, že kým v USA strávi priemerný zamestnanec na nemocenskom voľne ročne menej ako týždeň, vo Švédsku takmer štyri týždne. Preto neprekvapí, že nemocenské dávky ukroja z koláča verejných financií až 16%.
Pracovať sa neoplatí. Dávky v nezamestnanosti sa vyplácajú vo výške 80% predchádzajúceho príjmu, a to až po dobu troch rokov. Zamestnávateľov dusí regulácia a kolektívne vyjednávanie, v ktorom silné švédske odbory ťahajú za dlhší koniec. Minimálna mzda neexistuje, ale tlak na všeobecné uplatňovanie kolektívnych dohôd a odborárska nechuť k dočasnej práci a práci na polovičný úväzok, podpiluje malým firmám konár. Nedávno magazín Economist uviedol závery štúdie think-tanku McKinsey Global Institute, ktorý reálnu výšku nezamestnanosti odhadol na úroveň 15-17 %, čo predstavuje asi 1 milión z deviatich miliónov švédskych občanov.
Vriaci kotol prisťahovalcov
Problémy so skrytou nezamestnanosťou najviac trápia mladých ľudí a neutíchajúci prúd imigrantov. V súčasnosti 10 % švédskej populácie a jedna sedmina pracovnej sily pochádza mimo hraníc severského štátu. Čo je horšie, integrácia prevažne moslimskej menšiny do väčšinovej spoločnosti je prakticky nulová. Počet prisťahovaleckých giet, plných pasivity a negatívnych sociálnych návykov stúpol z troch v roku 1990 na súčasných 157. Maximalistický sociálny štát im pomocnú ruku nepodáva. Naopak, vďaka štedrým dávkam a službám vychováva novú „underclass“ generáciu bez šance dospieť k ekonomickej a sociálnej sebestačnosti.
Neprekvapí, že pri tak vysokom daňovom a odvodovom zaťažení a nepružnosti trhu práce „lacné“ pracovné miesta nevznikajú. Nevznikajú ani zamestnávatelia. Švédsko má najmenej živnostníkov spomedzi krajín OECD a iba jedna z päťdesiatych najväčších švédskych firiem bola založená po roku 1970. Podľa štatistiky, ktorú uverejnil Economist, vo Švédsku vzniklo od roku 1950 v súkromnom sektore ledva stotisíc pracovných miest, vo verejnom sektore s krátkou prestávkou v deväťdesiatych rokoch ich vznikalo viac ako milión. Verejný rozpočet živí viac ako 30 % švédskej pracujúcej populácie. Ďalších 30% populácie poberá z rovnakého rozpočtu dávky. Žiadny div, že reforma sociálneho štátu naráža u Švédov na odpor.
Vo svetle globalizácie a imigrácie
Skôr či neskôr však narazí kosa na kameň. Švédsko musí čeliť globalizácií, ktorá prináša tlak na liberalizáciu, udržanie tempa ekonomického rastu a konkurencieschopnosti. Na krk severanom dýchajú dynamicky rastúce pobaltské krajiny s atraktívnejším ekonomickým prostredím. Vážnejšie ohrozenie sociálneho modelu kvasí doma. Sociálny štát už nie je schopný slúžiť ako jednotiaci poriadok, ktorý išiel ruka v ruke so švédskou homogenitou a kolektívnou solidaritou. Imigrácia a multikulturalizmus prinášajú nové formy sociálneho života založené na rozdielnosti.
Prežívajúci sociálny štát prináša viac problémov, ako rieši. Premiéra Reinfeldta tak bude okrem raketovej personálnej fluktuácie vo vládnom kabinete bolieť hlava z plnenia predvolebných sľubov. Nebude uberať plyn, len utierať okraje kypiaceho hrnca. Pokúsi sa znížiť odvody a zaviesť vlastnú formu odvodového bonusu pre nízkopríjmové skupiny s cieľom vytvoriť pre nich šancu na zamestnanie. Siahne na dávky v nezamestnanosti, ktoré chce znížiť z 80 % na 65% pôvodného príjmu. K slovu príde aj deregulácia a opatrný predaj štátnych akciových podielov. Na prah únosnosti verejnej mienky sa zrejme dostanú ďalšie návrhy, ktoré švédsky kabinet avizoval v súvislosti s predložením návrhu budúcoročného rozpočtu. Zníži sa daň z príjmu, majetkové dane sa zmrazia a o polovicu má klesnúť aj daň z bohatstva. Posvätná krava sociálneho štátu však isto na porážku nepôjde.
Autor je spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2006.
